štvrtok, 5. novembra 2015

Yin & Yang - prvá kapitola

Po neskutočne dlhej dobe konečne prinášam kapitolu poviedky Yin & Yang. Táto je z pohľadu Gwendolyne, a teda som ju písala ja. Ak radšej čítate v češtine, pokojne tak môžete učiniť tu, na wattpade na profile mojej spoluautorky, Daniely_Salac.
Čo sa týka mojej absencie na blogu, veľmi sa ospravedlňujem, no niektorí profesori evidentne nedokázali prehrýzť dva dni prázdnin a hneď od začiatku týždňa nás začali obdarúvať testami. Iní zase nestihli nazbierať známky počas troch mesiacov školy a tak to museli dobiehať, pretože preto. Chápete to, že?
Okrem toho ma presne o 23 dní čaká stužková slávnosť. Začalo teda obdobie všetkých príprav od zháňania termínov na make-up, u kaderníčky až po nákupy všetkých potrebných vecí a vymýšľanie programu. Som rada, že štvrtý ročník je len raz :D
Vráťme sa však k poviedke, prajem príjemné čítanie! :)


Mnoho vecí sa od toho dňa zmenilo. Hoci sme s Yas mali sotva osem rokov a o svete sme nevedeli zhola nič, vzájomne sme sľúbili, niečo, čo nemohlo byť splnené. Že sa nikdy neopustíme. Možno sú to detské a naivné reči, ktoré nikdy nemajú šancu vydržať, no my sme to vtedy videli ináč. Našim svetom bola ulica, na ktorej sme bývali a kde sme sa dennodenne naháňali. Vesmírom sa stalo len celé mestečko, no centrom všetkého bol náš plot. Oba páry rodičov hneď pochopili, ako sme sa asi mohli spoznať a niekoľkokrát nás prosili, aby sme používali dvere ako všetci ostatní,  no my sme si skrátka nenechali povedať. Diera v plote sa stala naším tajným a zároveň čarovným miestom. Spoznali sme sa, keď som ňou odvážne prebehla a navyše, zakaždým sme prechodom skrz ňu ušetrili toľko času, že sme odmietali čokoľvek iné.

Jeden z najdôležitejších momentov našich sa odohral takmer hneď po začiatku letných prázdnin roku 1971. Básnik by mohol povedať, že nádherné a majestátne sovy s bielymi pierkami, ktoré sa perleťovo leskli na slnku zaplavili celú ulicu. Ja a Yasmine sme  však mali oči len pre dve z nich. Celou cestou leteli bok po boku, akoby to tak zariadila samotná Minerva McGonagallová, leteli presne k našim domom.

Obe sme len chvíľku predtým dovŕšili jedenásť rokov a podvedome sme tušili, že sa tento špeciálny okamih blíži. Rodičia nám o tom neustále rozprávali a vracali sa tak do svojich študentských čias. Rovnako tak aj moja sesternica, Molly, ktorá školu dokončila len prednedávnom a veľmi rada si na ňu spomínala. A keďže bola mamkina mladšia sestra, trávila u nás mnoho času  – čo som nie vždy prijala s nadšeným úsmevom na tvári, keďže so sebou zakaždým priviedla i malého Charlieho a na moje plecia vždy padla starostlivosť o neho. To je však iný príbeh.

Bolo čosi po ôsmej a už dlho som bola u nás doma ranným vtáčaťom práve ja. Nebola som schopná vydržať a v duchu som prosila Merlina, nech ma už viac nikto nenapína. Keď mi teda sovička zaťukala na okno izbičky, okamžite som zo seba zhodila mäkký paplón a utekala k nej. Slovami je nemožné opísať výbuch šťastia, keď sa moja túžba naplnila a konečne mi prišiel list. Opatrne som si ho zobrala do ruky, neschopná akéhokoľvek slova. Pohladila som sovičku po hlave a skôr než som sa nazdala bola preč. Držala som ho v rukách ako keby to bol ten najcennejší list na svete, až kým sa vo mne čosi nezlomilo a ja som sa konečne prebrala z akéhosi tranzu z úžasu a nadšenia.

Netrvalo dlhšie než pár sekúnd a ja som vybehla von z mojej izbičky, zbesilou rýchlosťou bosá utekajúc skrz celý dom. V hlave mi síce znel prísny hlas mamičky, ktorá ma na tento zlozvyk vždy upozorňovala, no tentokrát som ho zatlačila do úzadia. Akonáhle som sa ocitla v spálni rodičov, z rozbehu som im skočila do postele a moje nadšené zvýsknutie určite počula i smradľavá Bellová, ktorá medzitým stihla i nahluchnúť.

Ako prvý sa z ohromenia a prekvapenia prebral otec. Už dávno som predsa nemala vek na to skákať im do postele a vôbec sa nečudujem, že ich to tak zaskočilo. Ocino sa najprv zamračil a veľmi nahlas si zívol, akoby mi dával na znak, že som ho zobudila skutočne priskoro. Pomlčme o fakte, že do práce zvykol vstávať ešte skôr. Keď sa však zadíval na obálku v mojich rukách, jeho tvár sa rozžiarila. „Zlatíčko!“ zvolal nahlas a oboma dlaňami ma chytil na líčka, pobozkajúc ma na čelo. „Som na teba ohromne hrdý.“

To sa už prebrala i mamička, ktorá sa ihneď posadila a roztvorila svoju náruč. Jej tvár priamo žiarila a šťastie sa jej dalo vyčítať z očí i z pier roztiahnutých do obrieho úsmevu. Okamžite som nevyslovenú výzvu priala a hodila sa jej do objatia. Keď sa k nám pridal i ocko, bol to jeden z najkrajších okamihov môjho života. Radosť bola takmer hmatateľná, okamžite ma zaplavila a pripadala som si ako kráľovná sveta. Akoby sa nemohlo pokaziť.

Po chvíľke, ktorá určite netrvala dlho, no zanechala vo mne i tak krásny pocit, som sa od rodičov odtiahla. Obaja sa na ňu s pobaveným úškrnom zadívali a presne vedeli, čo sa chystá urobiť. Nič nepovedali, len mamka jemne kývla hlavou. To som už na nič nečakala a s listom v ruke, akoby to bola nejaká svätá relikvia, som vybehla z izby. „Nezabudni sa obuť, Gwendolyne!“ začula som za sebou pobavený hlas mamičky. Vedela som však, že sa na mňa ani jeden z mojich stvoriteľov nehnevá, akonáhle sa obaja nahlas rozosmiali. Dala by som i ruku do ohňa, že sa presunuli k oknu, skrz ktorý som mala výhľad na záhradu a s pobavenými úsmevmi, držiac sa za ruky, sa na mňa dívali.

Rýchlo som utekala skrz kuchyňu, preletela popri Frances a ďakovala som Merlinovi, že mamička vždy myslela na všetko a pri zadných dverách mi nechávala moje žlté gumáky. Rýchlo som do nich skočila, počas behu som miestami skackala na jednej nohe, čo som sa snažila vytiahnuť ich po kolená. Avšak podarilo sa mi nespadnúť a zároveň nezničiť list. Takmer podvedome, bez toho, aby som sa vôbec dívala, som utekala ku kríku, akoby mi horelo za pätami. Akoby na tom závisel celý kúzelnícky svet. Možno nie celý, no ten môj na tom závisel. Aspoň tak som to vtedy videla.

A nebola som jediná, pretože moja najlepšia kamarátka myslela na to isté. V strede plota – v našej špeciálnej diere, ktorú sme pred očami Lexingtonovcov zakaždým maskovali konármi a inými vecami, ktoré sa nám podarilo nájsť – som narazila do rovnako vysokej postavy. Yas a ja sme sa na našom identickom zmýšľaní okamžite veselo rozosmiali, len o pár okamihov na to sme si padli do obrovského objatia, v rukách držiac náš dôkaz o budúcich siedmych rokoch, ktoré určite strávime bok po boku.

***

Len o pár dní neskôr ma mamička zobudila s úsmevom na perách. Už som nemala potrebu vstávať každé ráno ako prvá a vyzerať sovu, ktorá by mi mohla zaťukať na okno, pokojne som mohla vyspávať pokojne trebárs i do obeda. Rodičia ma s úsmevom nechali a zobudili ma vždy až vtedy, keď sa domom šírila vôňa obeda. A čo sa týka Yasmine, tá zase musela s rodičmi ísť na pár dní k babičke. Zostala som teda sama a i rodičia samotní spozorovali zmenu na mojom správaní. Sami tvrdili, že s Yas sme si vytvorili natoľko silné puto, že akonáhle nás niekto čo i len na pár dní oddelil, boli sme ako telá bez duše.

„Zlatíčko, vstávaj,“ zašepkala mi mamička nežne do uška a vstala od postele. Presne som vedela, čo sa chystá urobiť a ten nápad sa mi vôbec nepozdával. Len som sa väčšmi zahrabala do paplónov, čo však moja stvoriteľka pochopila opačne. Prudko odhrnula závesy a do izbičky vniklo neočakávane silné slnečné svetlo. Zdá sa, že i anglické počasie bolo v ten deň proti mne. „O päť minút sú raňajky, nemeškaj,“ prehovorila a s tým opustila moju izbu.

Neochotne som sa teda vyhrabala z postele a s veľmi namosúreným pohľadom sa vybrala dole schodmi. Svoju prítomnosť som jasne dávala najavo hlučným dupotom, až to znelo akoby po schodoch kráčal celý regiment a nie  len ja. Každopádne po chvíľke, ktorá trvala na moje pomery nezvyčajne dlho, keďže inokedy som po schodoch behávala ako splašená.

S urazeným výrazom, akoby celý svet mohol za moje priskoré vstávanie celý svet, som si sadla za stôl v kuchyni, pohľadmi skúmajúc mamičku. Ocka som nikde nevidela, celkom logicky som predpokladala, že už dávno bol v práci. I tak som však nechápala, prečo som bola z postele vyhnaná tak skoro. A to som patrične dávala najavo – jediným šťastím bolo, že moja mamka bola natoľko zhovievavá, že to ignorovala.

Položila predo mňa obrovskú porciu praženice, šálku tekvicového džúsu a stále sa na mňa vľúdne usmievala. To som v duchu začala premýšľať nad tým, že na mňa čosi musí chystať. Nikdy som totižto nedostala úsmev ako odmenu za mrzutosť a zdutosť, na to som svoju mamku poznala veľmi dobre. S pochybovačne zodvihnutým obočím som chytila vidličku do pravej ruky a pustila sa do jedla, každý druhý či tretí hlt som však dvíhala pohľad a kontrolovala tú vysmiatu ženu predo mnou.

„Keď doješ, čaká ťa prekvapenie,“ prehovorila šibalsky a viac mi nebolo treba. Síce som netušila, o čo môže ísť, no pri mojej mamine nikdy nebolo treba veľmi premýšľať. Čas od času ju chytila nálada, počas ktorej absolútne zabudla na to, že je dospelou a slušnou ženou vo svojich najlepších rokoch. Vtedy sa so mnou hrávala od rána do večera, zabávali sme sa a boli to jedny z najkrajších dní, ktoré som zažila. A s radosťou môžem povedať, že také dni sa opakovali veľmi často.

***

Tým prekvapením boli nákupy na Šikmej uličke. Netvrdím, že som tam predtým nikdy nebola, no návštevy tohto kúzelného – doslova kúzelného – miesta boli skôr výnimkou, než pravidlom. U nás v Cartertone totižto boli všetky možné kúzelnícke obchody a preto v prípade potreby rodičia šli tam a nepremiestňovali sa pre pár maličkostí do Londýna. Ak tám niekedy išli, či už kvôli pracovným záležitostiam, len veľmi zriedka ma brávali so sebou. Mamička však zároveň poznala moju neskrývanú obľubu nášho hlavného mesta a všetkých jeho krás. V očiach sa jej leskla radosť z môjho nadšenia, zakaždým sa snažila splniť moje túžby a splniť všetko, čo mi na očiach videla. A zrovna v ten deň mi absolútne vynahradila skoré ranné vstávanie a i neprítomnosť mojej najlepšej kamarátky.

Akonáhle sme sa tam premiestnili, pevne som zovrela mamkinu ruku a nehodlala sa jej pustiť len tak skoro. Všade naokolo boli desiatky cudzích ľudí – jedni vyzerali nevinne, druhí nie až tak. Ako malé dieťa ma to množstvo ľudí priam desilo, všetka ta diverzita. Pohľady, ktorými ma skúmali, mi naháňali husiu kožu. V našej dedinke bola len sotva polovica zo všetkých ľudí na Šikmej uličke a navyše, ešte nikdy som ich nevidela všetkých naraz.

Po dlhej dobe, s rukami plnými kníh a habitov, ochranných rukavíc a iných vecí zo zoznamu, sme s maminkou prešli krížom cez celú ulicu. Obe sme boli unavené, bolo to na nás vidieť už z veľkej diaľky. U madame Malkinovej sme boli snáď hodinu či dokonca i dve, stará no čiperná pani si dala poriadne záležať, aby som mala všetky miery presne odmerané a trvala na výbere len tých najlepších látok. A tie, v konečnom dôsledku, hľadala dlhšie než ostatné.

Ani to však nemenilo nič na fakte, že ten deň som si užila. Nehľadiac na bolesť nôh, unavené oči a bolesť rúk, v ktorých sme pevne zvierali všetky možné veci, každý jeden nákup mi len pripomínal fakt, že o pár dní zasadnem do lavíc Rokfortu. Do školy som sa neskutočne tešila, v hlave som už mala vymyslené plány, ako s Yas budeme tráviť večery v spoločenskej miestnosti, ako budeme v knižnici robiť spoločne úlohy... Bola to nádherná predstava, na ktorú som sa už nemohla dočkať.

Zastali sme pred obchodom, do ktorého som sa tešila skoro tak veľmi ako na samotný Rokfort. Na prvý pohľad bol maličký a spustnutý... vlastne, taký bol i na druhý či tretí pohľad, čo som neveľmi chápala. Každý čarodejník predsa potrebuje prútik, prečo bol ten najdôležitejší obchod taký ošarpaný? Dokonca i zlatý nápis Ollivanderovci: výrobcovia prvotriednych čarodejníckych prútikov od roku 383 pred n.l. sa olupoval a viac než polovica písmen už nebola zlatá, ale väčšmi zhrdzavená. V zaprášenom výklade ležal na vyblednutej poduške jeden jediný prútik. Očakávajúc čokoľvek nepríjemné som nahlas prehltla a vydala sa s malou dušičkou vpred.

Keď som otvorila dvere, ozvalo sa slabé cinknutie, sotva počuteľné. Vo vnútri sa nachádzala jedna stolička, na ktorú si okamžite sadla mamina. Tašky so všetkými vecami poukladala naokolo a ja som s radosťou uľavila svojim rukám a zopakovala jej pohyb.

Trochu neisto som sa obzrela vôkol seba, skúmajúc celý obchod. Majiteľa som nikde nevidela a len ťažko povedať či to bolo dobre alebo naopak. Až po pár okamihoch sa z uličky vynorila hlava strapatých a šedivých vlasov. Zatiaľ čo pomalými krokmi, oprašujúc si vyblednutý habit od prachu, vychádzal z uličky, venoval mi krátky úsmev, no potom sa zadíval na mamku. „Eloise Pewettová, rád vás zase vidím. Dvanásť a pol palca, mahagónové drevo, vílý vlas. Nepoddajná,“ zarecitoval, akoby si maminka prútik vybrala včera, nie niekoľko rokov späť. Pristúpil až k nej a so zvedavým pohľadom k nej natiahol ruku. Celú tú scénku som pozorovala zo vzdialenosti niekoľkých metrov, neveľmi som chápala, o čo tomu pánovi išlo. Keď mu však mamina bez najmenšieho zaváhania podala prútik, dovtedy pokojne ležiaci na dne jej kabelky, pochopila som.

„Už niekoľko rokov som Carmichaelová,“ opravila ho ešte maminka s pobaveným úsmevom. Starý pán ho chytil do rúk, absolútne ignorujúc jej slová sa pustil bleskurýchlo do podrobného preskúmania. Obzeral ho zo všetkých strán a sama som sa v tom okamihu čudovala, ako v tom šere môže vôbec čokoľvek vidieť. Sledovala som, ako sa maminka troch napla, akoby snáď očakávala pokarhanie – no šedivý ujo jej prútik podal s ešte väčším úsmevom. „Vidím, že ste sa oň poriadne starali. Chválim.“

Vtedy už pozornosť úplne obrátil na mňa. Znovu raz vystrel ruku pred seba, tentokrát však pravú a len som dedukovala, že po mne chcel rovnaké gesto. Veľmi neisto som jeho ruku prijala a jemne ňou potriasla. „Som Garrick Ollivander, ty musíš byť Gwendolyne Carmichael, ako sa má ocko? Pamätám si akoby to bolo včera, keď si vyberal prútik. Hľadal ho snáď dve hodinky, no keď si ho prútik konečne vybral, len to tak svišťalo!“ prehovoril nadšene, akoby ten okamih znovu prežíval.

Trochu som zaváhala, rozhodne som nečakala takú nadšenú reakciu. „Som, priatelia ma ale volajú len Gwen,“ prehovorila som napokon, hlas sa mi určite zatriasol trémou a nervozitou. Jeho slová ma vydesili ešte väčšmi – dve hodiny? Čo ak ja budem vyberať ešte dlhšie? Čo ak si ma žiaden prútik napokon nevyberie?

S týmito myšlienkami ma opustil a pobral sa preč Kam som pochopila až v momente, keď sa vrátil s náručou plnou krabíc. „Mám i identické prútiky tvojich rodičov, myslím, že by si sa mohla poddať aspoň na jedného,“ povedal oduševnene, ukladajúc všetky krabice na pult.

Napokon sa jeho odhady ukázali nepravdivé a ja som sa ani na jedného rodiča, aspoň čo sa týka prútikov, nepoddala. Stáli sme tam ešte dobrú hodinu, než pán Ollivander vzal do ruky ďalší prútik. Stále sa usmieval, v očiach sa mu leskla akási túžba za poznaním, akoby záhada môjho prútika bola nejakou hádankou, ktorú musel vyriešiť. „Cédrové drevo, ktoré kúpili moji predkovia ešte od samotných Feničanov, to bolo poslednýkrát čo sme od nich niečo kúpili, poriadne nás ošklbali,“ rozohnil sa, nedalo sa mi potichu sa na tom nezasmiať. „Desať a pol palca, nepoddané,“ doplnil ešte dôležité informácie a až potom mi prútik podal.

Prevzala som ho veľmi opatrne. Akonáhle som sa ho končekmi prstov dotkla, vedela som, že táto bude konečne moja. Telom mi prešlo jemné mravčanie, akoby sme splynuli v jedno. „A jadro?“ opýtala som sa ešte zvedavo. Už som sa však starého pána nebála. Pochopila som, že bol neškodný a navyše, prútik v rukách mi dával pocit akéhosi novonadobudnutého sebavedomia.

Ollivander sa usmial, akoby bol nejaké slniečko či dokonca vycítil, že prútik je konečne ten pravý. „Blana z dračieho srdca. Dostala si poriadneho divocha, ten čarodejník temer prišiel o oko, keď ho chytal. Zachránili ho až vo svätom Mungovi,“ prehovoril, akoby už vedel, že ten prútik je môj.

Stále som sa nemala k ďalšiemu pohybu, no pán Ollivander ma k ničomu nesúril. Prežívala som každý jeden okamih, vžívajúc sa do pocitu, ktorý prechádzal mojim telom, do pocitu splývania a miešania s mágiou prútika. Až potom som sa odvážila ním švihnúť – miestnosť sa nečakane rozsvietila rojom zlatých hviezdičiek, ktoré postupne padali k podlahe, miznúc v strede svojej cesty.

Nadšene som sa usmiala, skočila starému pánovi okolo krku. „Ďakujem, ďakujem,“ šepkala som snáď stále dokola, zvierajúc ho v objatí.

„Nezabudni Gwendolyne, že to ten prútik si vybral teba, ja som len mal tú česť vyrobiť si ho. Maj to stále na pamäti,“ predniesol vážne, keď som sa od neho odtiahla – nutné podotknúť, že ma na to musela upozorniť maminka. Napokon sa však pobavene usmial a rozcuchal mi vlasy. „A čas od času sa tu ukáž, nech môžem skontrolovať jej stav. Dávaj na ňu pozor!" varoval ma ešte, potom som sa už s mamkou vytratila do Šikmej uličky.

A hoci som vtedy slová pána Ollivandera vnímala ako nejaké rozprávky a neverila im, pozdejšie som zistila, že mal pravdu. Všetko začínalo a končilo prútikom. Smutný však stále zostáva fakt, že niektorí ľudia toto obrovské čaro boli schopní zneužiť na niečo... zlé. 
(Gwen v grafickej forme počas tejto kapitoly :))

0 komentárov:

Zverejnenie komentára

© daydreaming. 2012 | Blogger Template by Enny Law - Ngetik Dot Com - Nulis