piatok, 2. októbra 2015

Yin & Yang - prológ

Ok, takže nejaké tie informácie na začiatok: poviedka je fanfikciou na Harryho Pottera, respektíve na obdobie Záškodníkov/Pobertov. Keďže toto nepíšem sama, ale jedná sa o spoluprácu s amazing Danielkou, odkaz na českú verziu nájdete po kliknutí SEM. Obe dúfame, že sa vám to bude páčiť a každý komentár nás posúva vpred! :)


„Kam si sa vybrala, mladá dáma?“ ozval sa prísne znejúci ženský hlas skrz celú miestnosť a ryšavé dievčatko s farebnou loptou v rukách okamžite zastalo, tvár mu o čosi zbledla a šibalský úsmev, ktorý mu dovtedy svietil na perách, okamžite zmizol. Rýchlo sa otočilo tvárou k svojej mamičke, ktorá sa na rozdiel od klasického vľúdneho úsmevu nahnevane mračila. Ruky mala prekrížené na hrudi a už len z toho postoja malá ryšavka vedela, že má problém. „Gwen,“ ozvala žena v roztomilej ružovej zástere ešte raz a dievčatku sa aspoň trochu uľavilo, že nemá až taký problém, aby bolo použité jej celé meno. „Niečo som sa ťa pýtala.“

Dievčatko potichu prehltlo a chytilo farebnú loptu pevnejšie do rúk, ak by jej náhodou napadlo, že jej ho zoberie. Predsa len, loptičku dostalo len v to ráno a bolo by od jej rodiča veľmi neférové, keby jej ju hneď zobrala bez toho, aby sa s ňou vôbec stihlo zahrať. Ryšavka sa veľmi premáhala, aby loptičku neskryla za svoj chrbát, no bola si istá, že to by jej mamku len viac nahnevalo. Preto miesto toho zažmurkala a nasadila najroztomilejší výraz, akého bola v ten moment schopná. „Ja... no, chcela by som sa ísť zahrať na záhradu. Prosím,“ nezabudla dodať zdvorilostnú frázičku, ku ktorej používaniu ju rodičia viedli už od útleho detstva.

„A čo úlohy na zajtra?“ pokračovala v otázkach a zároveň tak i v plnení svojich rodičovských povinností blonďavá žena. Prísny výraz sa jej uvoľnil – pery sa takmer vykrivili do úsmevu a ruky jej už padli pozdĺž tela. Stále vyzerala trochu prísne, no zdá sa, že prvotná a krátkodobá zlosť bola preč. Popravde, i malej ryšavke sa usmievavá maminka páčila viac, než tá zazerajúca.

Nechcela však svojho jediného rodiča, ktorý bol momentálne doma, nechať čakať a nahnevať ho predlžovaním odpovede. Ak by sa totižto jej mamička nahnevala, dievčina by nemala za kým utekať a kde hľadať útechu, pretože otecko má zase raz nadčasy. Síce ryšavka vôbec netušila, čo tie nadčasy sú, no vôbec sa jej nepáčili – keď ich totižto ocko mal, znamenalo to len to, že prišiel veľmi neskoro domov a maminka bola smutná. „Už som si všetky spravila, mami,“ prehovorí poslušne a svojej mamičke venuje veľký úsmev.

Staršia žena iba pobavene pokrútila hlavou a láskavou pohladila dcéru po líčku, pričom jej však nezabudla postrapatiť ryšavé vlásky na temene. „Dobre teda. Ja idem do obchodu, no poprosila som Frances, aby ťa postrážila. Prosím ťa Gwen, pokús sa nič nevyviesť, kým budem preč, dobre?“ poprosila svoju dcéru, avšak na tvári jej stále svietil veľký úsmev – svoju dcéru poznala dosť dobre.

A tak, skôr než sa ryšavka nazdala, jej maminka vlepila bozk na líce a už za sebou zatvárala dvere. Dievčina len nadšene vyhodila loptu do vzduchu a zase ju chytila, utekajúc zadnými dverami skrz kuchyňu až na zadný dvor. „Idem von Frances!“ stihla ešte zakričať na ich domáceho škriatka, ktorý im v tom okamihu vyváral určite veľmi chutnú večeru.

Zvuk odrážajúcej sa lopty sa ozýval spolu so smiechom drobnej ryšavky po tichých uliciach kúzelníckej dedinky. Gwen rozpustilo pobehovala po záhrade pri ich domčeku a nadšene kopala do lopty. Vôbec jej nerobilo starosti, že ak by ju jej maminka alebo ocinko videli, ako si kope do steny domu alebo ako sa jej raz takmer podarilo rozbiť okno v kuchyni, loptu by jej určite vzali. Ale vďaka tomu, že nikto nebol doma, tak to nikto nemohol zistiť a ona so šibalským úsmevom na tvári vykopla loptu vysoko do vzduchu.

V tú chvíľu ale neočakávala, že by sa mohol zdvihnúť vietor a lopta miesto toho, aby skončila v bezpečí ich záhrady, preletí zeleným plotom bola fuč. Zmizla v susednej záhrade a Gwen sa v prvej chvíli musela premáhať, aby jej nevhŕkli slzy do očí. Nehodlala sa ho totižto vzdať, na to sa jej až priveľmi zapáčil. So zamysleným pohľadom sa teda jala preskúmať plot tvorený z vysokých kríkov, pokiaľ nenašla to najmenej prerastené miesto a čo najopatrnejšie – predsa len vedela, že by maminka nemala radosť, keby jej priniesla ďalšie roztrhané oblečenie – preliezla na druhú stranu.

A tam zostala stáť s pootvorenými ústočkami. Nemohla totižto uveriť, nakoľko sa záhrada susedov líšila od ich. Tam, kde jej maminka mala záhonky rôznofarebných kvietkov, tu boli len strohé stromčeky a starostlivo zastrihnuté kriky. Nakoniec to ale hodila za hlavu a rýchlo sa rozhliadla po záhrade a hľadala akúkoľvek zmienku o tom, kde by sa mohla nachádzať jej lopta. S našpúlenými ústami vyrazila dopredu, ale vtom jej cestu zastúpila rovnako vysoká postava pre ňu neznámej tmavovlásky, ktorá sa mračila a v rukách mala jej loptu. Na sebe mala tmavomodré šaty, ktoré spôsobili, že pri pohľade na ne Gwen prekvapene zdvihla obočie. Jej by maminka nikdy nedovolila hrať sa na záhrade v tak krásnych šatách.

To všetko sa jej ale hneď vyparilo, keď si uvedomila jednu dôležitú vec. JEJ LOPTA! Gwen sa začala usmievať, keď vtom jej došlo, že sa na ňu tmavovláska mračí. Nenápadne ustúpila o krok, predsa len šiel z dievčaťa pred ňou strach a rýchlo sa rozhliadla, či sa na záhrade nachádza ešte niekto. Vďaka tomu si všimla niečo, čo bolo predtým skryté. Za dievčaťom stál malý stolík natrený naružovo a pokrytý črepinami a kúskami niečoho, čo vyzeralo ako kanvica na čaj.

Ryšavka sa zadívala na dievča pred sebou, potom na loptu v jej rukách, než sa vrátila pohľadom späť ku stolíku a úsmev jej pomaly ale isto mizol z tváre. „Hups,“ vykĺzlo jej z pier a nevinne sa na dievčatko pred sebou usmiala, než k nej opatrne natiahla ruku. „Dáš mi moju loptu? Prosím,“ dodala ihneď. Dievča sa na ňu neveriacky zadívalo, než po nej zlostne loptu hodila a v očiach sa jej pritom zaleskli slzy.

„Nechceš sa so mnou hrať? So mnou a mojou loptou?“ S úsmevom sa na ňu zadívala. Dievča pred ňou sa však zamračilo ešte viac, pokiaľ to vôbec bolo možné, a razantne pokrútila hlavou. Dokonca si i dupla, u čoho sa malá Gwen musela veľmi premáhať, aby sa nezačala smiať.

„Nie,“ vykríkla a s tým sa rozutekala do ich domu. Gwen na ňu hľadela s hlavičkou naklonenou na stranu. To dievčatko si neuvedomovalo, že pred ryšavku postavilo výzvu, ktorej sa ona hneď chytila.

***

Na druhý deň, sotva Gwen pošteklilo slniečko svojimi lúčmi na nose, vyskočila z postele a bosá ťapkajúc po schodoch utekala do kuchyne za svojou maminkou. Neutekala tam zbytočne a krásna vôňa pripravovaných palaciniek na ráno ju neklamala – našla tam svoju mamku. Veselo si hmkala, zatiaľ čo sa rýchlo zvŕtala okolo panvice, dokonca vrtiac bokmi v akýchsi pofidérnych tanečných kreáciách. Okolo pása však mala svoju obľúbenú ružovú zásteru a celá táto scénka prinútila malú ryšavku nadšene sa usmiať. Svoju mamičku milovala nadovšetko.

Keď si maličké dievčatko všimlo, že jej tiché cupotanie bolo prepočuté a jej stvoriteľka si ju ešte nevšimla, šibalsky sa uškrnula. Zhlboka sa nadýchla, akoby sa pripravovala na najdôležitejšiu misiu na svete. Potichu sa rozbehla a s hlasným baf! skočila svojej mamičke na chrbát, veselo sa na tom smejúc.

Na rozdiel od dievčatka, sa blondínka nezačala smiať – v prvom momente vydesene vykríkla, v druhom sa mračila. Až potom sa dostavila vytúžená reakcia malej ryšavky a jej mamička sa k nej veľmi rada pridala. Prudko sa otočila, pevne jednou rukou držiac dievčatko vo svojom náručí a druhou ju začala štekliť, až ryšavka začala veselo pišťať a zmietať sa. „Tak ty si ma chcela vystrašiť, čo?“ opýtala sa blonďavá žena a po krátkej chvíľke šteklenia napokon dievčatko položila na zem, škeriac sa na ňu.

Treba však pomlčať o fakte, že palacinka, ktorú v tom momente pani Carmichaelová piekla absolútne zhorela.

Akonáhle si však žena všimla, že Gwen, je bosá a len v pyžame, zamračila sa – predsa len, ktorý rodič toleruje svoje dieťa behajúce bosé po dome? Samozrejme to napokon prehliadla a keď sa ryšavka posadila za stôl, položila pred ňou tanier plný palaciniek, roztopenej čokolády a kadejakého ovocia. Je len zbytočné povedať, že úsmev na tváričke malého dievčatka sa ešte väčšmi rozšíril.

„A mami?“ ozvala sa do tichého pospevovania melódie, samozrejme s plnými ústami. Ich obsah rýchlo prehltla a oblizla si čokoládové fúziky, ktoré sa jej vytvorili okolo pier.

Žena stojaca za šporákom len pokrútila hlavou nad spôsobmi jej dcérky, no napokon sa na pár krátkych okamihov otočila a s vrúcnym úsmevom – ktorý sa veľmi rýchlo zmenil na pobavený, akonáhle uvidela, ako sa malá Gwen stihla zašpiniť – sa na ryšavku zadívala. „Áno zlatíčko?“

Malé dievčatko si rýchlo do úst vopchalo ďalší kúsok palacinky s veľkou jahodou a spláchlo to pár dúškami teplého kakaa. Zatiaľ úporne premýšľalo, ako sa svojho rodiča opýtať na susedov, ktorých nikdy nevidelo bez toho, aby prezradilo, že včera k nim v podstate vbehla bez pozvania a navyše jej lopta zničila kanvicu na čaj toho dievčatka – dokonca dosť staro vyzerajúcu. „No... vieš, len som sa chcela opýtať... kto býva vo vedľajšom dome?“

„Stará pani Bellová, predsa. Gwen, veď ťa predsa niekoľkokrát strážila, zabudla si snáď?“ opýtala sa pani Carmichaelová a zhodila poslednú palacinku z panvice, zatiaľ čo druhou rukou vypla šporák. Až potom sa otočila čelom k svojej dcére, opierajúc sa chrbtom o kuchynskú linku, skúmajúc pohľadmi svoju dcéru.

Dievčatko rýchlo pokrútilo hlavou, akoby bolo nahnevané, že ju je maminka nepochopila hneď na prvý raz. „Nie, nemyslela som smra... pani Bellovú!“ zvolala rýchlo a hneď sa i upokojila, pretože dobre vedela, že jej mamička si potrpí na slušné správanie. „Myslela som našich susedov z druhej strany. V tom veľkom bielom dome.“

Maminka sa na ňu najskôr nechápavo zadívala, ale potom jej došlo, o kom jej dcéra hovorí. „Ach tak, ty asi myslíš Lexingtonovcov. No, popravde o nich veľa neviem, prisťahovali sa len prednedávnom, takže ti o nich nemôžem veľa povedať. Prečo sa pýtaš?“ Maminka na ryšavku uprela čisto zvedavý pohľad a ryšavka ihneď vytasila predom pripravenú odpoveď.

„Len tak. Včera som skrz plot videla, ako sa u nich na záhrade hrá nejaké dievčatko, tak som bola zvedavá.“ Gwen sa potom na maminku nevinne usmiala a pokračuje ďalej vo výborných raňajkách. Tým viac sa snaží niečím si zapchať pusu, aby sa jej maminka už nemohla ďalej vypytovať. Tá však len pokrčila ramenami a prekvapivo to ďalej nerozvádzala. Znala svoju dcéru veľmi dobre a vedela, že bola majsterkou v menení tém rýchlosťou svetla.

Malej Gwen to však nedalo a musela nad tým premýšľať celé ráno. Nechápala, prečo sa s ňou dievčatko nechcelo hrať. Ona sama už dlho túžila, aby sa k nim do susedstva nasťahoval niekto rovnako starý ako ona. Všetci boli pristarí... alebo smradľaví.

A tak sa v jej roztomilej hlavičke zrodil plán. Počasie vonku tomu len prospievalo. Hneď ako doraňajkovala, poďakovala maminke a už utekala hore do svojej izby. Tam chytila najbližšiu deku, zo svojej tajnej skrýše vytiahla balík sušienok, v kuchyni fľašku tekvicového džúsu a už s tým všetkým letela na záhradu. Celkom sa divila, že si ju nevšimla maminka, ale bola si istá, že ju čoskoro poctí svojou prítomnosťou.

Blízko plotu si následne rozprestrela svoju deku, položila fľašku a sušienky, keď sa uistila, že maminka je stále v nedohľadne, priblížila sa k zelenému plotu a už hľadala akúkoľvek väčšiu medzeru, ktorou by mohla nazrieť k susedom do záhrady. Keď sa jej to ale podarilo, zistila, že jej je to nanič, keďže na záhrade nikto nebol.

Gwen sa ale rozhodla nevzdávať. Rozbehla sa preto k svojej milovanej hojdačke, zakvačenej na vete višne a každú chvíľu zoskakovala dole, aby zistila, či sa situácia zmenila k lepšiemu. Hoci, faktom zostalo i to, že pri každom zoskoku si  takmer odrazila hlavu o jednu z vetví – samozrejme, je to i preto, že musela skákať vždy z najvyššej možnej výšky. Na druhej strane to bolo i výhodné, pretože sa jej aspoň na pár krátkych okamihov podarilo nazrieť do susednej záhrady.

Zlomový okamih nadišiel až vtedy, keď sa otvorili sklenené zadné dvere luxusného bieleho domu a z nich vyšli tri postavy. Gwen okamžite obehla ďalej od hojdačky a k jednej z dier na zelenom plote, aby pozorovala situáciu, ktorá sa odohrávala. Ako prvý vyšiel z dverí vysoký muž, Gwen ho skutočne videla prvýkrát a jeho tvár jej nič nehovorila – rovnako ako žena, ktorý vyšla von hneď za ním. Prebehlo len pár sekúnd, než sa tmavovlasá staršia žena, ktorej výraz ryšavka hneď kvalifikovala ako nepríjemný, zakvačila na rameno toho muža. Než sa čokoľvek stihlo udiať, otočila sa smerom k malému dievčaťu. Vtedy sa Gwendolyne usmiala – jej nová budúca kamarátka sa konečne objavila.

„Yasmine, neopováž sa zničiť ďalšiu čajovú súpravu po babičke Amelii. Zapamätaj si, že toto bolo poslednýkrát, čo sme ti ju s otcom opravovali, rozumeli sme si?“ prehovorila tá tmavovlasá žena. Malá ryšavka hneď pochopila, že sa jednalo o mamu toho dievčatka. O to viac sa ryšavka zdesila, keď začula aká prísna je na vlastnú dcérku. Jasné, i mama Carmichaelová bola prísna, no pani Lexingtonová sa od dcéry proste otočila a premiestnila sa. Žiaden božtek na rozlúčku, žiadne objatie. Gwendolyne vhŕkli slzy do očí – bola to i jej vina, že sa na dievčatko jej maminka tak nahnevala.

Ryšavka teda na nič nečakala a chytila do ruky tekvicový džús a sušienky, zhrabla i deku a posledný krát sa obzrela k domu. V kuchyni nebadala žiaden pohyb, jej mamička sa už najpravdepodobnejšie presunula do pracovne. S úsmevom na perách sa teda vrhla do kríku a predrala sa na susedovie záhradu i cez omnoho menší otvor, než chcela. Zacítila škrabnutie na ruke a dokonca i tichý zvuk trhania látky a dobre vedela, že mamina ju zase raz vyhreší. Bola však ochotná obetovať domáce väzenie či karhanie pre nové priateľstvo.

Keď sa konečne ocitla na druhej strane, dievča zo včera jej hneď zastúpilo cestu. Tentokrát však Gwendolyne na nič nečakala a fľašku džúsu i sušienky jej podalo. Na tvári jej žiaril ten najsrdečnejší úsmev, akého bola schopná a v duchu sa obracala na samotného Merlina, aby jej to nová susedka odpustila. „Darček na uzmierenie, z mojich vlastných zásob. Veľmi ma mrzí, čo sa stalo včera,“ vysypala ryšavka na jeden nádych a s tichou prosbou v očiach sa zadívala na hnedovlásku.

Tá ryšavé dievča krátku – pre Gwen takmer nekonečnú – chvíľku pozorovala. Noštek mala zodvihnutý trošku do vzduchu a vyzeralo to, akoby sa na ňu dívala s miernym opovrhnutím. Napokon sa však trochu uškrnula a pravou rukou ukázala smerom k ryšavým vlasom dievčaťa pred ňou. „Asi máš niečo vo vlasoch.“

Presne tých päť slov stačilo na to, aby ryšavka zbledla, zhíkla, hodila obsah svojich rúk hnedovláske a začala zdesene poskakovať naokolo. „Chrobáka?“ pišťala vydesene. „Daj ho dole, daj ho dole!“

Hnedovláska pobavene pokrútila hlavou a pár pohybmi vybrala dievčatku zelené listy, ktoré sa jej vo vlasoch určite zachytili cestou skrz plot. „Žiadne chrobáky. A odpustené,“ prehovorila omnoho menej strojene a na bledej tváričke sa jej zjavil priateľský úsmev. Presne na ten čakala Gwen. A tiež na moment, keď sa zbaví toho, čo mala vo vlasoch. Ak totižto bolo o ryšavke čosi známe, tak to bol fakt, že sa bála akéhokoľvek hmyzu.

Napokon však ryšavé dievčatko predýchalo svoj panický záchvat a upokojilo sa. Hrdinsky sa vystrela, akoby zjedla pravítko – možno i preto, že sa snažilo trošičku napodobniť hnedovlásku – a predpažilo pred seba ruku. „Gwendolyne. Ale nevolaj ma tak!“ dodala ihneď, možno trochu výstražne a hnedovláska sa na ňu nechápavo zadívala. „Pre kamarátov som Gwen.“

Hnedovláska ruku ihneď s úsmevom prijala. „Yasmine.“
  • "Stará pani Bellová" je autorskou postavou z pera J.K. Možno nie doslova, no v našich očiach je to babička Katie Bellovej, o ktorej všetci vieme, že navštevovala Rokfort v období Harryho.
  • Čarodejnícka dedinka, v ktorej bývajú Gwen a Yas sa nazýva Carterton. Je to existujúca dedinka v Oxfordshire, my sme jej len pridali onen kúzelný nádych.
  • Čo sa týka týchto bodov, budeme ich pridávať ku každej kapitole, ak budeme mať pocit, že čosi musí byť dovysvetlené. Poprípade, ak bude potrebné pripomenúť si nejaký fakt a podobne. 

0 komentárov:

Zverejnenie komentára

© daydreaming. 2012 | Blogger Template by Enny Law - Ngetik Dot Com - Nulis