sobota, 3. októbra 2015

Lost and found - druhá kapitola

Nemyslite si, že odteraz budem zverejňovať len poviedky :D. Dnes je však sobota, čo je dňom Lost and found. Upozorňujem na výskyt nadávok. Ďakujem za každé prečítanie a prosím, vyjadrite svoj názor na poviedku v komentároch :)


Keď mala Lynnette pocit, že kochania sa krásami prírody aspoň na krátku chvíľku stačilo, pomalými krokmi prešla ku skupinke, ktorá sa vytvorila okolo blondínky, ktorá sa jej vryla do pamäti už vo výsadkovej lodi. Spoznala medzi nimi i Poppy, neďaleko stála dokonca i ryšavka a vesmírny bandita. Striedavo stáli a sedeli hneď vedľa výsadkovej lode. Lynn nikdy nebola dobrá v odhadovaní emócií len podľa výrazu v tvári, no súdiac podľa toho, že sa väčšina z nich mračila, aj Lynnette pochopila, že nemohlo ísť o nič dobré.

Ah, ahojte...“ Skvelé ántre, Lynnette. Napomenula sa sama v mysli a takmer si pleskla po čele v návale hnevu na seba samotnú. „Deje sa niečo? Vyzeráte nahnevane... teda zamyslene... vlastne niečo medzitým. A už by mi jeden z vás mohol odpovedať než začnem bľabotať väčšie nezmysly a sa strápnim ešte viac, vďaka.“

Skupinka, našťastie pre Lynn, sa len zasmiala, no pri pohľade na mapu im pohľad stvrdol. Teda hlavne blondínke, zvyšok sa stále pochechtával nad vystúpením Lynnette. Dokelu, toto bude veľmi zlé. Preletelo Lynn mysľou akonáhle si všimla zmenu výrazov. „Vidíš ten vrchol?“ ťukla blondínka prstom do mapy a prerušila tak tok Lynniných myšlienok. Čítanie máp Lynnette nikdy nešlo a tak sa len zamračila, viac nad svojou hlúposťou než nad tým čo tam asi mala vidieť a mykla plecami.

No, niečo tam aj vidím, ale neviem či vidím to, čo by som vidieť mala... ak chápeš čo myslím.“

Blondínka sa s povzdychom uškrnula, Lynnette sa zjavne čoskoro stane miestnym šašom. „To je Mount Weather-“

-počkať čože?“ prerušila ju v polovici vety Lynnette. Nech bola akokoľvek hlúpa v čítaní z máp, pamätala si slová Jahu. „My sme na Mount Weather, nie snáď? Jaha predsa hovoril, že nás vyložia na tom blbom kopci,“ dopovedala Lynn, značne znepokojená. Príroda na mieste, kde sa nachádzali bola určite krásna, no z pohľadu na prírodu sa nenaje. A ona začína byť poriadne hladná.

Vyložili nás na zlom kopci,“ povedala napokon blondínka a tým potvrdila Lynnine najväčšie obavy. Sú v poriadnom probléme. „Medzi nami a naším ďalším jedlom je radiáciou nasiaknutý les... plný bohvieakých problémov.“

Si rodená optimistka, vážne.“

To nie je najhoršie,“ ozval sa hlas spoza Lynn. Tá sa znepokojene otočila na kancelárovho syna. Jej výraz sa zmenil z 'dokelu-prečo-nie-sme-na-Mont-Weather-chcem-jesť' na čosi ako 'oh-kriste-pane-čo-môže-byť-ešte-horšie?' a Lynn si všimla, že nebola jediná. I to donútilo Wellsa v pokračovaní. „Komunikačný systém nefunguje. Vyliezol som na strechu. Tucet panelov chýba, väčšina káblov sa roztopila.“

Lynn pocítila akési napätie medzi blondínkou a Wellsom, s otázkou v očiach sa dívala na ostatných. Blondínka však trvala na svojom a prstom zase raz ťukla do mapy, ukazujúc i na čiarku medzi miestom kde sa nachádzajú a kde by sa mali nachádzať. „Najdôležitejšie je dostať sa k Mount Weather.“

Práve vo chvíli, keď Wells otváral ústa v reakcii, Lynn sa otočila za seba, počula, že prichádza niekto ďalší. A nemýlila sa, vysoký a štíhly chlapec sa zadíval ponad skupinku a pohľadom preletel po mape. „ Cool mapa, majú tu niekde bar? Pozývam na pivo,“ prehovoril a zasmial sa na vlastnom vtipe. To sa už Wells zamračil a nie zrovna veľmi decentne za zaprel rukami do jeho pŕs a odstrčil ho, jasne mu dával najavo, že to bol súkromný rozhovor.

Pokoj pokoj, kancelár, ten patrí k nám,“ uzemnil Wellsa nepríjemne vyzerajúci chlapec, ktorý sa pri nich objavil z ničoho nič. Spoločne s tlupou rovnako hlúpo vyzerajúcich chlapcov. Sebavedomo si prekrížil ruky na hrudi a uškrnul sa, akoby mu to tam celé patrilo. Pomalými krokmi sa blížil k Wellsovi ako šelma ku koristi.

Ak niečo Lynnette skutočne nemala rada, boli to ľudia ako tento. Prehnane sebavedomí, arogantní a absolútne sprostí. „K Vám?“ ozvala sa ona miesto Wellsa, čím chlapca zaujala a Wellsovi dala čas pozbierať sily a aspoň trochu upokojiť situáciu. „A vy ste akože čo? Miestna mafia?“

Wells sa postavil pred Lynnette a venoval jej veľavýznamný pohľad, jasne jej tým prehováral do duše a vyslal k nej tichú prosbu, aby toho chlapca viac neprovokovala. Napokon, po dlhom a uprenom pohľade s povzdychom kývla hlavou. To sa už Wells otočil k tomu chlapcovi. „Len sme sa snažili prísť na to, kde sme,“ prehovoril ústretovo, snažiac sa o upokojenie napätej situácie.

Sme na zemi, to ti nestačí?“ zapojil sa do konfliktu i Bellamy, ten chlapec z výsadkovej lode.

Kriste pane, ty musíš byť druhý Einsteina, že? Bez teba by som vôbec netušila kde sme, doteraz som si myslela, že sme leteli na Neptún,“ rovnako sarkasticky prehovorila Lynnette a urobila krok do strany, aby vykukla spoza Wellsa Jahu. Ruky mala prekrížené na hrudi, z očí jej sršali blesky – len na chvíľočku sa ospravedlňujúco zadívala na Wellsa. „Musíme nájsť Mount Weather, počuli ste, čo kancelár hovoril v tej správe. Musí to byť naša priorita,“ dodala Lynn to dôležitejšie čo mala na jazyku.

Serieme na Jahu,“ skočila jej do toho Octavia, ktorá sa objavila vedľa Bellamyho. Lynnette dobre vedela, že Jaha nebol tým najobľúbenejším človekom na Arche a keďže na Zem poslali práve delikventov, ktorých nahneval aj tým, že ich nazval postrádateľnými, nedúfala, že ho začnú milovať. Ale skutočne si nemyslela, že by mohli byť ľudia tak zaslepení a nevedeli, že Mount Weather znamená šancu na život. „Čo?“ pokračovala Octavia, keď si všimla Lynnin zaskočený pohľad. „Myslela si si, že tomu velíš, princezná?“

To už Lynnette popravde vážne nahnevalo. Už sa pohla vpred, keď ju zastavilo pevné zovretie na predlaktí ľavej ruky – rozzúrene sa otočila tým smerom, aby vedľa seba uvidela Wellsa Jahu v celej jeho kráse. Krátko pokrútil hlavou, jasne upozorňujúc Lynn, že to čo sa chystá urobiť nie je dobrý nápad. S povzdychom kývla hlavou a on zovretie uvoľnil.

Vážne si myslíš, že je teraz dôležité to, kto tu velí?“ ozvala sa blondínka zozadu a Lynn sa k nej otočila s otázkou v očiach. „Musíme sa dostať k Mount Weather. Nie preto, že to povedal kancelár, ale preto, že čím dlhšie budeme čakať, tým hladnejší budeme a tým ťažšie to bude.“

Lynnette súhlasne kývla hlavou. „Ako dlho si myslíte, že vydržíme bez tých zásob?“ adresovala otázku skupinke okolo Bellamyho.

Je to tridsaťkilometrová cesta, jasné? Ak sa tam chceme dostať pred zotmením, musíme sa vykašľať na tieto hádky a hneď vyraziť,“ dodala blondínka, dopĺňajúc tak Lynn – hoci i tá vedela, že posledná časť jej príhovoru bola adresovaná i jej.

Mám lepší nápad. Čo keby ste šli vy a doniesli to za nás?“ prehovoril Bellamy a s arogantným úškrnom sa zadíval na maličkú skupinku pred sebou. Pekná vďaka za to, že som zachránila zadok a povesť tvojej sestry, aj nabudúce, preletelo Lynnette mysľou. S neveriackym pohľadom sa zadívala na tmavovlasého chlapca pred sebou, no ten už bol otočený k zástupu ľudí za sebou. Páni, ten vie vymývať mozgy, mohol by kandidovať za kancelára. „Nech konečne niečo robia aj privilegovaní!“ zvolal veľmi dramaticky, podľa Lynn hlavne trápne, ale Lynn asi nebol človek, ktorého názor by bol v tom okamihu užitočný. Všetci, minimálne teda veľká väčšina totižto počúvala Bellamyho Blakea, akoby to bol nový spasiteľ a hľadeli na neho ako na svätý obrázok. Akonáhle dokončil svoju motivačnú reč, zástup ľudí za ním zvolal zborové „áno!“

Privilegovaní? Vážne?“ opýtala sa Lynn užasnuto. Ona teda určite nebola žiadna privilegovaná – matku stratila v deň, keď sa narodila a otca nikdy nemala. Aj keby on bol privilegovaný, o čom Lynn veľmi pochybovala, nič z toho nikdy nemala. „Okrem toho, nepočúvate nás, nikto z vás. Ako asi majú traja ľudia doniesť zásoby pre sto ľudí? Vyzeráme ako slony alebo nejaké... ťažké kone či čo?“

Wells, stále stojaci vedľa Lynnette, akoby mal potrebou neustále ju kontrolovať a dávať pozor, či náhodou zase nemá v pláne vrhnúť sa a bojovať za svoju česť a hrdosť, súhlasne prikývol. „Má pravdu, musíme ísť všetci-“ chlapec ani nestihol dopovedať a už sa k nemu zozadu prihrnul ten arogantný chlapec, ktorý celú túto výmenu názorov začal a zrazil Wellsa na zem. Ten sa okamžite začal zviechať hore, mračiac sa na toho hlupáka. Z davu za Bellamym sa ozývali nadšené ovácie, ako keby bolo šikanovanie kancelárovho syna ohromne vtipné.

Lynn sa zadívala na Bellamyho a ich pohľady sa stretli, v očiach mala nevyslovenú prosbu. „Ty ho dokážeš zastaviť, no tak,“ šepla a zostávalo jej len dúfať, že dokáže aspoň trochu čítať z pier. Zjavne áno, pretože pohľad radšej odvrátil a na tvári sa mu znovu raz objavil arogantný úškrn, sledujúc dvoch chlapcov. Medzitým sa Wells stihol pozviechať hore, Lynn sa k nim otočila akurát v momente, keď ho ten idiot znovu sotil na zem.

To stačilo hnedovláske na to, aby sa aspoň pokúsila celé to divadielko ukončiť... Alebo aspoň zabrániť ďalšiemu šikanovaniu, nemohla sa na to dívať a o to viac ju štval fakt, že nikto sa nič nepokúsil urobiť. A niektorí sa dokonca tešili, povzbudzovali ich – nie je nutné podotknúť, že nenadŕžali práve Wellsovi. Akoby práve on mohol za to, že skončili na zemi.

Lynn urobila pár rýchlych krokov dopredu, keď ju okolo hrudníka chytili dva mocné páry rúk – pri rýchlom prezretí spoznala v tej osobe Millera, jedného z Bellamyho verných poskokov. O to viac sa rozzúrila a trhla sebou, len aby ju v závere ten chlapec zovrel pevnejšie. „Nie je vám to trápne? Veď to ani nie je vyrovnaný súboj! Čakala som od vás vyššiu úroveň!“ zvolala Lynnette, slová adresovala Millerovi a vlastne každému, kto sa len prizeral.

Chlapec, ktorý doteraz stál vedľa Wellsa sa narovnal a zadíval sa na Lynn s opovrhnutím v očiach – čo mu ona s radosťou vrátila. „To to ale bolo vtipné, z vás oboch mi je do plaču, to sa neviete brániť ani trošičku?“ prehovoril veľmi vtipne a s arogantným úškrnom sa znovu vrátil pohľadom k Wellsovi, ktorý sa medzitým aspoň pozviechal na nohy. „Čo urobíš teraz, kancelár? Vypustíš ma tak, ako tvoj tatko toho môjho?“

Na tvojom mieste by som spala s jedným okom otvoreným,“ zasyčala Lynnette a sama nevedela, či to venovala Millerovi alebo tomu hlupákovi, ktorý si zlosť vybíjal na slabšom. Avšak vedela, že obaja ju priamo úmerne vytáčali do nepríčetnosti.

Murphy sa za chvíľu upokojí, len mu nedávaj dôvody pokračovať v tom,“ šepol jej Miller do ucha a o trochu uvoľnil zovretie. Lynn nevedela určiť či to bolo pod tlakom z jej vyhrážky, čo hneď spochybnila, pretože chlapec ako Miller by bol schopný o hlavu nižšie dievča ako Lynnette uzemniť jednou ranou. Odhadovala skôr, že to urobil len v slepej dôvere v to, že sa už upokojila. To síce nebola pravda, ale pochopila, že v jeho slovách musí byť trocha pravdy.

Lynnette ani nemusela dlho čakať a konečne sa našiel niekto, kto nabral aspoň trochu odvahy a skočil medzi Murphyho, ako sa Lynn chvíľku dozadu dozvedela, že sa volá ten idiot a Wellsa. Finn 'Vesmírny Bandita' Collins medzi nich doslova skočil a s prekríženými rukami na hrudi sa zadíval na Murphyho. „Ten chlapec má jednu nohu, čo keby si počkal, kým to bude vyrovnaný súboj?“ prehovoril, bolo zrejmé, že ani on nepatrí do Wellsovho fanklubu, ale Lynnette ocenila aspoň snahu o pomoc.

☢☢☢

Lynnette sa zviezla na zem vedľa Wellsa a sledovala, ako mu Clarke, teda blondínka, Lynn sa totižto dozvedela, že tak sa volá, napráva protézu na nohe. Stále sa mračila kvôli všetkým udalostiam, ktoré sa odohrali len chvíľočku dozadu. „Vďaka za pomoc,“ kývol k nej Wells a ona sa len slabo uškrnula.

Pomocou by som to nenazvala, skôr než som čokoľvek stihla urobiť ma chytila jedna z Blakeových goríl,“ odfrkla nahnevane a oprela si hlavu o jeho plece. Na tvári jej stále žiaril slabý odtieň úškrnu, Wells mal totižto čaro aspoň trochu ju rozveseliť keď je absolútne vytočená.

Taaakže,“ zatiahol Finn, keď sa zjavil pred nimi. „Výprava Mount Weather začína, kedy odchádzame?“

Clarke súhlasne vstala, zjavne skutočne potešená z entuziazmu, ktorý sa šíril z Finna na metre ďaleko. „Teraz hneď, zajtra by sme sa mali vrátiť aj s jedlom.“

Vedľa Finna sa zjavila Poppy a široko sa usmievala. „To znie ako sranda, pripočítajte ma,“ prehovorila nadšene, akoby celá tá výprava bola len decká hra – akoby im počas cesty nehrozilo bohviečo všetko. Nech bola Lynn na Poppy akokoľvek veľmi nahnevaná, túto neskrývanú radosť na nej proste musela obdivovať.

Ja zostanem tu, niekto musí dozrieť na pána problémového,“ povedala Lynnette a plecom drgla do Wellsa, uškŕňajúc sa na neho. Popravde, jeho použila len ako výhovorku – ona sama chcela ísť na tú výpravu, spoznať ďalších ľudí a uvidieť ďalší kus prírody. Len nechcela celý ten čas kráčať vedľa Poppy, ktorá bola zjavne natešená na rozhovor medzi nimi. Na to mala Lynnette ešte dosť času, nechcela si tým pokaziť prvý deň na Zemi.

Ako chcete len vy traja doniesť dosť jedla pre stovku ľudí?“ ozval sa pesimisticky Wells, hoci sa stále trochu usmieval na poznámke Lynn. Finn na jeho otázku reagoval okamžite – otočil sa, za plecia k nim dotiahol dvoch najbližších chlapcov a kývol k Jahovi mladšiemu s otázkou v očiach.

Piati, už môžeme ísť?“

Prv než ktokoľvek stihol odpovedať, objavila sa vedľa nich i Octavia. „Vlastne, už šiesti,“ opravila Finna a usmiala sa na neho. Snáď i slepcovi by bolo jasné, prečo sa k nim pridala, zvlášť po tak okatom flirtovaní. Lynn bola zase o trochu šťastnejšia, že sa rozhodla neísť – takto bude mať na krku len toho staršieho z Blakeových.

Ako magnet sa za ňou objavil i jej starší súrodenec. Narozdiel od svojej sestry sa mračil na všetky svetové strany. „Čo to robíš?“ opýtal sa jej nervózne. Lynnette okamžite preletelo mysľou, že sa správa ako strážny pes, v tom okamihu Octavii vôbec nezávidela, že má súrodenca.

Idem na prechádzku -“

-hej, snažil si sa t dať dole?!“ ozvala sa Clarke, čím znova raz prerušila súrodenecký rozhovor, no Lynn by dala i ruku do ohňa za to, že tentokrát jej bola Octavia vďačná. Tú však blondínka vôbec neriešila, chytila Finna za ruku a pozorne prezerala náramok na jeho ruke. Presne ten náramok, ktorý majú na rukách všetci delikventi.

Hej, a?“

A? Tie náramky odosielajú záznam tvojich životných funkcií do Archy, daj si ho dole a budú si myslieť, že si mŕtvy,“ odsekla Clarke nepríjemne. Lynn až v tom okamihu došlo, že ten náramok môže signalizovať jej potencionálnemu otcovi kdesi na Arche, že je stále nažive.

Malo by ma to trápiť?“ pokračoval Finn flegmaticky.

No ja neviem, malo? Ak chceš, aby si o tebe ľudia, ktorých miluješ mysleli, že si mŕtvy, pokojne si to strhni dole. Chceš aby sem prileteli za dva mesiace i oni? Pretože nepriletia, ak si budú myslieť, že tu umierame,“ prehovorila Clarke a čím ďalej, tým viac bola nepríjemná. Lynn si do imaginárneho notesu v hlave poznačila, aby túto blondínku radšej nikdy nenahnevala.

Stačilo, choďte už, som hladná,“ skočila im Lynnette do hádky.

☢☢☢

O pár hodín, jednou výpravu za akýmkoľvek jedlom a vodou neskôr bola Lynn ešte nervóznejšia než predtým. Vodu totižto nenašla v blízkosti tábora žiadnu, bála sa ísť ďalej a nechať Wellsa nestráženého – a ťahať po lúkach a kopcoch niekoho len s jednou nohou nechcela. Jedlo síce našla, no boli to len obyčajné fialové bobule, o ktorých dúfala, že by to mohli byť čučoriedky. Alebo rádioaktivitou zmutované čučoriedky, v tom okamihu jej to bolo jedno. Ale je si istá, že akonáhle sa dostane k akémukoľvek poriadnemu jedlu, žiadne čučoriedky – ani zmutované – už nechce vidieť.

Narozdiel od nej sa zvyšok tábora rozhodol založiť oheň. Vôbec im nevadil hlad či smäd, boli zjavne príliš radi, že sú na Zemi. A prečo by teda v takom prípade nemohli založiť oheň, no nie?

Alebo boli len príliš sprostí, ako to pomenovala Lynn zdiaľky. Spolu s Wellsom si radšej sadla na opačnú stranu výsadkovej lode. Konečne mala šancu pozorovať nočnú oblohu zo Zeme, sledovať všetky hviezdy. Pohľad na hviezdy síce kazili takmer všadeprítomné mraky, Lynn to vôbec nevadilo. Stačil jej pohľad na tých pár, ktorých jas sa predral i skrz všetky mraky. Stálo jej to za tých pár zničených nervov z hluku, ktorý vydávali mladíci pri ohni.

Neviem, či to nebude znieť hlúpo, ale som rada, že som skončila vo väzení,“ šepla Lynn a s detskou radosťou sledovala oblohu. Hviezdy si v mysli tenkými čiarkami spájala do súhvezdí. Tie, ktoré nepoznala pomenúvala podľa seba.

Prečo?“ reagoval Wells. Tiež šepkal, snáď akoby sa bál prehovoriť hlasnejšie, aby nepokazil čarovnú chvíľku.

Lynnette sa na neho zadívala a hlavu si oprela o jeho plece. Jeho otec mohol byť prvotriedny kretén, Wells jej celkom sadol a zdalo sa, že to bol jeden z prvých ľudí na Zem, ktorého si celkom obľúbila. „Pretože by som sa nedostala na Zem.“

Wells chcel odpovedať, no od ohňa sa ozval bláznivý výkrik osemdesiatich mladých delikventov. Wells s povzdychom pretočil oči, no Lynn počúvala ďalej, či náhodou nepochopí, o čo im všetkým ide. Vtom sa do ticha ozval Bellamy: „Kto je ďalší?!“

Wells prudko vstal, zjavne už tušil, čo tí hlupáci robia, a rýchlo začal krivkať smerom k ohňu. Lynn ho nasledovala, predsa len, sľúbila sebe i Clarke, že na neho dozrie. Pohľad na mladých ľudí okolo ohňa ju vôbec neznepokojil. O to horšie bolo zistenie, že pred ním stojí Bellamy a na počkanie ostrým nožom strháva náramky dole z rúk a hádže ich do ohňa. Lynnette netušila, či si má plesnúť po čele z ich hlúposti alebo ich ísť zastaviť. Netušila ani či toho vôbec bude schopná.

Zostala stáť pár krokov za Wellsom, so zatvorenými očami si povzdychla. „Bože Wells, prosím, nedaj sa zatiahnuť,“
zamumlala.

Čo to sakra robíte?“ Mumlala zjavne do vzduchu, pretože ju čierny chlapec vôbec nepočúval a ani žiadna nadpozemská sila jej nepomáhala v snahe zastaviť ho.

„Jasné, prečo by si sa nezatiahol do problému sám,“ zamumlala a pridala do tempa, priklusala k Wellsovi zaraz s Bellamym, sledovala ako si obaja mladíci vymenili vražedné pohľady hodné sériových vrahov. Cítila v kostiach, že sa neblíži nič dobré. „Nepomáhaš mi,“ šepla Wellsovi nepríjemným tónom, prv než sa stihol ozvať Bellamy.


Oslobodzujeme sa, čo iné to môže byť?“

Vyzeralo to skôr ako kolosálna hlúposť, ale keďže si v tom zapletený ty a tvoje gorily, veľmi sa nečudujem,“ odsekla Lynnette veľmi netrpezlivo a ešte nepríjemnejšie. Možno i to prilialo olej do ohňa, no v tom okamihu to bolo hnedovláske skutočne jedno. Jediné čím si bola istá bol fakt, že nech robia čokoľvek, nie je to nič správne. A keďže nikde v okolí nebola Clarke, zostalo na nej a Wellsovi, aby ich zastavili.

Alebo sa aspoň pokúsili.

Komunikačný systém je zničený, tieto náramky sú všetko čo máme,“ prehovoril Wells, dokonca zodvihol ruku s náramkom do vzduchu, akoby bol Bellamy natoľko hlúpy a potreboval názornú ukážku. Hoci, Lynn by ruku do ohňa za jeho inteligenciu tiež nedala. „Zložte si ich a Archa si bude myslieť, že zomierame. Že to tu nie je bezpečné.“

To je to, o čo nám ide, pán kancelár. Zvládneme sa o seba postarať, nie?“ Zase raz Lynn musela uznať, že hoci sa Bellamy správal ako idiot, zjavne si niečím získal pozornosť toľkých mladíkov, keďže sotva dorozprával, dav za ním začal skandovať hlasné áno!
Padol si na hlavu, alebo si sa proste narodil hlúpy?“ adresovala Lynnette drzú otázku ich novému vodcovi, minimálne podľa davu naokolo. Prv než Bellamy stihol odpovedať, Wells sa chytil slova a pokračoval: „Tam hore nemáme len rodičov a kamarátov, sú tam naši farmári, lekári, inžinieri, technici!“ Tmavý chlapec sa zjavne dotkol citlivej stunky. Mnohí síce prišli o jedného či dokonca oboch rodičov, vidina aspoň kamarátov tu na Zemi ich dostala všetkých. „Je mi jedno, čo vám povedal, sami tu nebudeme schopní prežiť! Mimo toho všetkého, ak je to tu vážne bezpečné, ako môžete byť takí sebeckí a nechcieť, aby sem prišiel zvyšok našich ľudí?“

Nech bol počas Wellsovho monológu Bellamy akokoľvek ticho, posledná veta mu zjavne nahrala do karát. Na tvári mu znovu raz zasvietil arogantný úsmev totálneho idiota a otočil sa k Lynn a Wellsovi pred nimi, miesto toho aby hľadel do tvárí ľudí v dave. „Moji ľudia už sú tu dole. Ľudia tam hore zatvorili mojich ľudí,“ prehovoril ostro a spoza neho sa zase ozvali nadšené ovácie. Lynn už vedela, že situácia je stratená. Bellamy si tých tupcov proste získal. Jeho tvár však stvrdla a zamračil sa ešte viac. „Tí ľudia zabili moju matku len kvôli tomu, že sa jej narodilo druhé dieťa,“ prehovoril dotknuto a zadíval sa Lynnette do očí. Tú pod takým silným pohľadom striaslo a na chrbte jej naskákali zimomriavky. „Nechali tvojmu mamu zomrieť, pretože sa lekári báli porušiť zákon a dať jej viac liekov než povoľuje zákon. Tvoj otec to urobil,“ dokončil a znovu raz sa tváril, akoby vyhral.

Nech už povedal čokoľvek predtým, čokoľvek na čo by Lynn mohla reagovať, slová o jej matke sa jej dotkli. Nevedela, odkiaľ sa dopátral tým informáciám, no nemal žiadne právo ich rozkrikovať naokolo. Lynnette sa zamračila a zaťala ruky v päsť. „Jeho otec tie zákony nenapísal,“ prehovorila napokon, hlas mala značne priškrtený.

Ako môžeš byť taká zaslepená?“ opýtal sa jej, akoby ho jej prístup na plnej čiare sklamal. „Nenapísal ich, ale presadzoval. Ale už nie, nie tu. Tu žiadne zákony nie sú. Tu si robíme to, čo kurva chceme a kedy to kurva chceme!“ zvolal dramaticky a ľudia za ním zase začali skandovať. Čo len kurva chceme! „Nemusí sa vám to páčiť. Môžete sa to dokonca pokúsiť zastaviť alebo zmeniť, zabiť ma. Vieš prečo? Čo len kurva chceme.“

Zjavne i počasie sa rozhodlo reagovať na Bellamyho monológ – zahrmelo a po krátkej chvíľke sa z oblohy spustil dážď. Lynnin prvý dážď na Zemi. Mala hrozné nutkanie roztiahnuť ruky do strán a len tak tancovať v daždi, ako to čítala v knihách. Odolala, len aby sa mohla zadívať na Bellamyho a využiť čo len kurva chceme moment. Lynette pristúpila o krok bližšie, na čo Wells reagoval len so zdvihnutým obočím. Už sa naučil, že Lynnette je skutočne nepredvídateľná osoba, no tentokrát sa rozhodol nechať ju konať bez toho, aby ju zastavil. Popravde, bol skutočne zvedavý, čo má v pláne. „Čo len kurva chceme?“ opýtala sa ho.

Presne tak, princezná.“ Kývol hlavou a uškrnul sa.

I Lynnette kývla hlavou a uškrnula sa. „Fajn, fajn, len som sa uisťovala,“ prehovorila a šibalsky sa uškrnula, hľadiac tmavovlasému chlapcovi priamo do očí. Bellamy sa sebavedomo uškrnul a Lynn sa radšej ani nesnažila premýšľať nad tým, čo sa mu mohlo hnať mysľou – jej postoj, šibalský úškrn a žmurkanie očí mohlo nasvedčovať čokoľvek. I preto proste zatvorila oči a zahnala sa pravou rukou do vzduchu. Po rýchlom žuchnutí sa ozvalo tlmené buchnutie a len pár stotín na to pocítila Lynn príšernú bolesť pravej ruky.

Prekvapená otvorila oči – len aby sa jej pohľad stretol s minimálne rovnako prekvapeným pohľadom Bellamyho. Jediný rozdiel bol v tom, že on mal na sánke veľký červený fľak – viac menej to bol odtlačok jej päste.

Čo to malo byť?!“ vyštekol Bellamy akonáhle sa spamätal. Nech od Lynn očakával čokoľvek, rozhodne to nebola taká dobrá rana.


Sám si to povedal, robila som len to, čo som kurva chcela,“ prehovorila nadšene. Hoci ju pravá ruka poriadne bolela, rozhodla sa nedať to najavo, najmä nie pred Bellamym. I preto sa otočila k Wellsovi a usmiala sa do padajúceho dažďa. „A ty poď, musíme pochytať vodu.“

4 komentárov:

  1. Ahoj, tahle povídka se mi strašně líbí a baví mě, tak doufám, že v ní budeš pokračovat! :) The 100 miluju a v tvé povídce je vývoj postav a situací podle mě lepší než třeba v seriálu :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Awwwww!!! Tak táto pochvala ma neskutočne potešila a zahriala pri srdiečku. Ďakujem krásne, určite ju čo najskôr zverejním :)

      Odstrániť
  2. OCH, už teraz chcem ďalšiu časť! :333

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem krásne, určite sa ju pokúsim čo najskôr zverejniť :) Snáď nesklame :)

      Odstrániť

© daydreaming. 2012 | Blogger Template by Enny Law - Ngetik Dot Com - Nulis