streda, 30. septembra 2015

ROZBORY: II. Rudolf Dilong - ľubovoľná zbierka

POVINNÉ DIELO II.

Zdravím. Ozývam sa opäť ja, Charlotte, a dovolím si prispieť ďalším článkom do rubriky s názvom: "Maturitný kútik." Predpokladám, že mnohých z vás, teraz myslím najmä tohtoročných maturantov alebo tretiakov na strednej škole, zatiaľ absolútne nezaujíma tá odporná a nechutná vec, ktorá sa odštartuje už 15. marca. Myslím si tiež, že záujem o maturitné témy, kvalitne vypracované analýzy a tézy bude niekedy v polovici apríla, no my s Fay to rady všetko urobíme v predstihu a i keď vás to teraz "netankuje" (ako sa vraví v našej domácnosti), neskôr začne a celé rozbory nájdete na jednom mieste, práve tu, na Faylotte. Možno nám nakoniec budete vďační a náš rukopis prispeje k vašim úspechom na ústnych skúškach, ktovie.

Nechcem tento článok zdržiavať zbytočnými rečami pretože nás opäť čaká siahodlhá analýza rozobratá až do najmenších detailov. Úvodom by som snáď ešte chcela povedať, že som bola vyspovedaná na blogu Sabbi a Sissi, za čo Sabbi veľmi pekne ďakujem! Prvú polovicu rozhovoru nájdete na tomto odkaze, zvyšok by mohol pribudnúť niekedy na budúci týždeň. Som si vedomá toho, že sme sa vám s Fay ešte oficiálne nepredstavili, a to už vedieme blog štvrtý mesiac, tak ak máte záujem sa dozvedieť čo-to o mne a mojej životnej filozofii, určite navštívte stránku od týchto dvoch šikovných dievčat. Och, mimochodom, tento rozbor je ešte z minulého roka, vtedy som mala podstatne menej vycibrený štýl písania než teraz (síce som stále amatér, ale aspoň sa učím... aj malý progres je stále progresom). A teraz sa spoločne s klasickým upozornením na úvod vrhnime priamo na analýzu ďalšej zbierky poviedok!

Všetky myšlienky sú moje okrem samotnej básne a informácii o autorovi (bibliografický záznam na konci) a to znamená, že si vyhradzujem autorské práva na celý tento i všetky ďalšie články. Ak čosi použijete pri ústnych maturitách, pokojne, ale ak chcete kopírovať tak jedine s odkazom na náš blog, konkrétne na daný článok. Môžete tiež požiadať autora príspevku (mňa alebo Fay) o povolenie. Každé plagiátorstvo a neudanie zdroja budem riešiť pretože si na tom dávam skutočne záležať a nechcem tým pomôcť len sebe, ale aj vám, našim cteným čitateľom. Na oplátku nežiadam nič ťažké, len aby ste to nevydávali za svoje a privlastňovali si moje myšlienky. Ďakujem krásne za porozumenie!


  • AUTOR: Rudolf Dilong
  • NÁZOV DIELA: Čierne balady
  • VYPRACOVALA: Anika Demková
  • LITERÁRNY DRUH: Lyrická báseň
  • LITERÁRNY ŽÁNER: Spoločenská lyrika
  • OBDOBIE: Medzivojnová literatúra, katolícka moderna
  • CHARAKTERISTIKA ZBIERKY: Čierne balady
Už len z názvu, ešte predtým, než sa vôbec ponorím do čítania, môžem usúdiť, že sa bude jednať o neveselú zbierku básní. Ani som to v skutku nečakala, keďže sa jedná o literatúru z vojnového a medzivojnového obdobia, kedy sa autori svojou tvorbou zúfalo snažili vniesť aspoň trochu svetla do temných dní, ale môžem poznamenať, že v tomto diele to akosi neplatí. Podľa toho čo som sa dozvedela o autorovi a jeho živote súdim, že toto umelecké dielo pochádza z obdobia jeho emigrácie, kde sú hlavnými prvkami smútok za rodnou krajinou a rozjímanie sa nad ňou, samozrejme spomína aj Boha, vzhľadom k tomu, že bol spisovateľ katolíckej moderny, a taktiež obdobie po vojne. Poukazuje na hrôzy, ktoré so sebou táto ničivá spúšť priniesla a celá zbierka sa nesie v zúfalom, depresívnom duchu. V prvej básni s názvom Nostalgia poukazuje najmä na to, ako mnoho mu vojna vzala, že je hrozivá, strašná a desivá. Tá druhá, ktorá sa nazýva Väzeň, mi príde trochu viac optimistickejšia – len vrámci možností, keďže sa jedná o báseň plnú žiaľu a bolesti niekoho, kto tvrdo bojoval za svoj národ a ostal mu verný až do posledného okamihu svojho života, ba dokonca aj po ňom (a práve to je na nej trochu pozitívne). Napriek faktu, že sa vojna skončila, je na tejto zbierke vidieť to, ako Dilonga poznačila. Myslím, že Čierne balady ukazujú viac-menej pesimizmus.
  •  CHARAKTERISTIKA BÁSNE: 
VÄZEŇ
V temnej cele vo väzení,
v dlhom tichu, v tupom chvení,
prostred hrôz a prostred chmúr,
sedí väzeň, skrýva rany

ako kvietok dokmásaný,
hodený o chladný múr.

Sedí, či je noc, či svitá,
tisíc hodín odpočíta,

v horkom srdci tisíc vzbúr,
nikto nejde rozbiť mreže,
ani zbúrať strážne veže,
ani tmavý chladný múr.


Sedí mlčky bez výkrikov,
je to jeden z bojovníkov,
sťaby rytier svätý Jur,
má česť a má povedomie,
miluje rod, preto zomrie
opretý o chladný múr.


Bil sa za vlasť v ťažkej chvíli
ako Hlinka, obor sily,
ako Hurban, ako Štúr,
preto prv, kým v boji padne,
tíško trpí, stráda, chradne,
opretý o chladný múr.


A ten, kto ho trápi, trýzni,
nemá mena v otcovizni,
krv mu sadá na pazúr,
avšak väzeň bolesť zdolá,
len na Boha z ticha zvolá,
opretý o chladný múr.


A keď kviľbu čuje zvonku,
schvie sa ako deň na sklonku,
padá do tmy, do ponúr,
čuje, ako národ v plači
nesie krivdu, čo ho tlačí,
ako väzňa chladný múr.


Šiel by pomôcť, brat mu zmiera,
šiel by s ohňom bohatiera,
so spevom sťa trubadúr,
lež kým hynie svojeť drahá,
on len hľadieť smie na vraha,
opretý o chladný múr.


A keď čuješ pieseň hory,
a len vatra, čo tam horí,
vpletá sa jej do kontúr,
ó, tá voľnosť chlapcov hôrnych,
bojovníkov neúmerných
preraziť vie chladný múr.


Vtedy hnal by k orlom štítov,
okom voľným, dušou spitou,
vyšľahol by po azúr;
a len hľadí na havrany,
ako krúžia ponad brány,
ponad chladný tmavý múr.


Ach, veď tvoj sen, bledý väzeň,
zrazí pandúr, prejde cezeň
strážca hrozných avantúr,
dňom i nocou utrýzni ťa,
tvoje srdce kŕče schytia,
stemnieš ako chladný múr.


Kat ti povie: niet čo čakať,
rozkáže ti nezaplakať,
utíši ťa bez bravúr,
ale ty pred Božou tvárou
zaskveješ sa inou žiarou,
opretý o chladný múr.


Horda príde, dá ti slučku,
nezazreš viac vnuka, vnučku,
satan, výskaj, peklo, zúr!
Avšak i keď skloníš šiju,
tvoju pravdu nezabijú,
neoprú o chladný múr.


I keď zomrieš, ani potom
za ostnatým kdesi drôtom
nespi, oka nezažmúr,
volaj zhora, krič od spodu:
do boja! vpred! za slobodu!
prebor sa cez chladný múr.


V mene krvi, v našom mene,
za Slovensko umučené
pomoc Božiu žiadaj, súr,
trpeli sme roky-roky,
nech Boh vedie naše kroky,
nech sa zrúti chladný múr.


A ku výškam stúpaj s nami,
s posvätnými modlitbami
vzleť jak tymianový kúr,
ako kým si stokrát denne
nad ružencom pohrúžene
oprel sa o chladný múr.

> Obsah básne: Vybrala som si túto báseň najmä z toho dôvodu, že ma upútal jej ľahký a nenútený názov, charakterizoval niečo, o čo sa živo zaujímam a čo ma fascinuje. O tom, že som si zvolila dobre, ma utvrdilo aj nasledujúce viacnásobné prečítanie, takže sa môžem pustiť do jednoduchého výpisu obsahu tejto ukážky z Dilongovej dielne. Nerada by som robila detailný rozbor tejto básne, mohlo by to zabrať veľa času a náročnej práce, pokúsim sa byť teda čo najstručnejšia.

V temnej cele vo väzení,
v dlhom tichu, v tupom chvení,
prostred hrôz a prostred chmúr.“
Citát vyššie sa viaže hneď ku prvej strofe, kde autor zbežne opisuje pochmúrne prostredie väzenia, ktoré by na čitateľa malo pôsobiť depresívne, upútať ho svojou beznádejnosťou a smútkom, no ja z neho ostávam v nemom úžase, keďže si to miesto viem okamžite živo predstaviť do najmenších detailov, zapájam do toho svoju fantáziu a spoločne s lyrickým subjektom sa ponáram do jeho útrap. Dilong opisuje väzenie ako jedno z najhorších a najtemnejších miest, spomína v ňom hrôzy s ním spojené a dáva čitateľovi pocítiť, že sa tam nenachádza ani kúsok dobra čí svetla. V nasledujúcich riadkoch odhaľuje väzňa, dobitého a zúfalého, dá dôraz na jeho zúbožený vzhľad a upína sa k hlavnému symbolu tejto básne – ku chladnému múru, o ktorý je lyrický subjekt opretý a díva sa skrz mreže, v skutočnosti nevnímajúc to, čo jeho oči reálne vidia.

Sedí, či je noc, či svitá,
tisíc hodín odpočíta,
v horkom srdci tisíc vzbúr,
nikto nejde rozbiť mreže,
ani zbúrať strážne veže.“
Ako sa vyjadrím v zhodnotení básni nižšie, táto strofa a citované verše sú jedny z najobľúbenejších, ktoré ma chytili za srdce a rozhodne si ich zapamätám aj do najbližších dní. Autor využíva ľahký a nenápadný kontrast, ktorý si zrejme veľa ľudí nevšimne a nepostrehne, no ja na neho kladiem dôraz a osobitne ho vyberám z básne. Jedná sa o kontrast medzi zovňajškom, kde je lyrický subjekt navonok pokojný, zmierený so svojim osudom a iba ticho odpočítava sekundy, minúty, hodiny do naplnenie svojho osudu, do vyrieknutia rozsudku smrti a následného zabitia. No vo vnútri sa v ňom ozýva malý bojovník, derie sa na povrch a snaží a ukázať, že sa ešte nevzdal, že nezatratil svoju rodinu a milovaný kraj, že by rád bojoval, vzbúril sa proti neospravedlniteľnému systému a nezvratnému osudu. Chcel by sa vrátiť, pomôcť svojmu národu, čaká na záchranu, ale nikto nechodí, nikto ho nepríde zachrániť alebo zbaviť stráží, takže tam ostáva sám so svojou horúcou mysľou a srdcom, ktoré bije za jeho krajinu. Ďalšie strofy tiež poukazujú na jeho zdanlivý pokoj. → „Sedí mlčky bez výkrikov, je to jeden z bojovníkov.“

Je rozhodnutý zomrieť za svoju vlasť, smrti sa nebojí a keby nadobudla konkrétny vzhľad, určite by ju sebavedomo privítal a ona by si ho vzala s otvorenou náručou. Spoločne by vošli do jej tmavej krajiny výkrikov ako starí kamaráti. Autor jeho česť a odvahu prirovnáva k najväčším bojovníkom za národ, slovenský jazyk a slovenské písmo v histórii – ku Hlinkovi, Hurbanovi a Štúrovi, ktorí pre nás, Slovákov, doteraz znamenajú mnoho a bez nich by sme v súčasnosti boli len súčasť Maďarska a boli nedobrovoľne utláčaní ešte aj teraz.

V ďalších strofách autor poukazuje na väzňov vzťah ku Bohu, ako ku nemu v tichu prehovára, drží sa ho a aj napriek bolesti z toho, čo mu strážcovia spôsobili, napriek tomu, že je zbitý do krvi a tá zamatová tmavočervená tekutina kvapká na studenú zem, sa nevzdáva, vydrží to a zatne zuby v mlčanlivom proteste. Začuje výkriky zvonka, tupý nárek a plač ľudí, chcel by im pomôcť, po ničom inom jeho srdce netúži. Chce sa vyslobodiť a ujsť, aj takto zranený vstúpiť do boja a chrániť svoju rodinu, každého brata v boji (všetci sú si blízki), jeho srdce sa zlomí nad tým, že môže len bezútešne sedieť v tmavej cele a dívať sa pred seba, predstavovať si svoju pomoc, i keď jeho boj sa už dávno skončil. „On len hľadieť smie na vraha.“ Neviem, či som tomuto veršu pochopila správne, ale myslím, že autor skrýva za slovíčko „vrah“ jeho protivníkov, tých, ktorí ho držali v zajatí.
Sníva o tom, aké by to bolo, keby bol voľný a mohol by sa pridať ku ostatným, ku svojej rodine a bojovať sa národ. Zo sna ho vytrhnú nepriatelia, ktorí ho dňom i nocou trýznia, vracajú ho späť na tvrdú zem, do krutej reality, z ktorej už niet úniku. Väzeň sa dočká naplnenia svojho osudu, chystá sa na popravu a keď k nej dôjde, vzhliadne k nebesiam a pocíti krehučkú nádej. Kráča po božom boku a aj napriek svojej smrti ostáva bdieť nad slovenským národom, poháňa ho vpred slovami, ktoré oni počuť nemôžu.

> Zhodnotenie básne: Musím poznamenať, že sa mi táto báseň čítala až nezvyčajne dobre a dá sa povedať, že som jej aj celkom porozumela. Nebola ťažká na čítanie, ale aj tak som ju musela prebehnúť pohľadom aspoň dva razy, aby som niekoľkým frázam lepšie pochopila a vstrebala ich. Páči sa mi, že sa jedná o modernejšiu literatúru než tú, čo sme mali minulý školský rok, pretože sa v nej tým pádom nevyskytujú žiadne staré, nepoužívané slová, ktorých význam by som si musela nájsť na internete alebo podobne. Taktiež uznávam autora za jeho veľký talent, nazvala by som ho aj majstrom slov. Prečo? Pretože ja osobne nenávidím básne, neznášam ich čítanie a nechápem im. To je dôvod, pre ktorý im zvyčajne nerozumiem, nezaujímajú a nudia ma. Obvykle si ich len prečítam a ak niečo zle pochopím, rýchlo si vyhľadám stručný obsah na internete, ale pri tejto básni som to nepotrebovala. Obdivujem Dilonga za jeho pestrú paletu slov, že ich dokázal do jednej krátkej básne toľko zakomponovať a pohrať sa s nimi, krásne sa na to pozeralo. Málokto dokáže oceniť veľkú slovnú zásobu v dielach, o to viac si potom danú tvorbu cením.

Úprimne povediac, o Dilongovi som až do konca druhého ročníka nepočula a keď mi bol pridelený cítila som sa nepríjemne a nesvoja – práve kvôli tomu, že sa tento slovenský autor venoval lyrike a nie epike, no ani to veľmi neľutujem. Tejto básni rozumiem viac než Nostalgii, pri čítaní som si predstavovala daný lyrický subjekt ako vychudnutú čiernu postavu bez očí, vlasov, v podstate bez konkrétnej tváre, ale aj napriek tomu som dokázala vidieť zúfalý výraz v nej. Zvláštne a nepochopiteľné, myslím, že svoje pocity nedokážem len tak opísať a ani vysvetliť a preto sa bojím, aby nenastalo nedorozumenie. Nedokázala som vidieť konkrétnu tvár, iba akýsi zahmlený výraz človeka. Pri predstave tmavej a zatuchnutej cely mi temer naskočili na tele zimomriavky, ale takáto pochmúrna a beznádejná literatúra sa mi celkom pozdáva.

Aj keď je celá jeho zbierka ladená do smútočných farieb, mne sa táto básnička zvláštnym spôsobom páčila a zaujala ma. Jednoznačne neľutujem, že som sa rozhodla charakterizovať práve ju, najviac som sa s ňou stotožnila a vcítila sa do nej (čo je neobvyklé, keďže básne nemám rada). K tejto ukážke som si chcela pustiť aj nejakú depresívnu pieseň, ale vzápätí som si uvedomila, že by to nebolo vhodné, a že by sa mi to možno lepšie čítalo bez nej. Našťastie som mala pravdu.
Najviac na mňa zapôsobili nasledujúce verše:
Sedí, či je noc, či svitá, „Sedí mlčky bez výkrikov,
tisíc hodín odpočíta“ je to jeden z bojovníkov.“

Pretože sa mi páči lyrický subjekt väzňa, ktorý síce navonok vyzerá byť zmierený so svojím osudom, čaká na vyrieknutie rozsudku a následnej popravy, no jeho vnútro kričí, dožaduje sa toho, aby nad jeho rodnou, milovanou krajinou svitlo na lepšie a hlavne spravodlivejšie časy. Rád by bojoval za to, čo je správne a dobré, medzi štyrmi desivými stenami svojej cely trpí, myslí na rodinu a priateľov, nemôže sa k nim nijako dostať, a tak len ticho sedí na mieste, vyčkáva a vyzerá vyrovnane. Viete, príde mi to ako taký krásny, dych berúci kontrast medzi zovňajškom človeka a jeho dušou, jednoducho fascinujúce. A práve toto je jeden z dôvodov, pre ktorý ma táto ukážka Dilongovej tvorby zaujala.

Báseň bola, ako som už spomínala, písaná moderne pretože pochádza z povojnového obdobia, nevyskytovali sa tam teda žiadne krkolomné a staré slová, žiadne zlé slovosledy, ktoré by sa čítali nepríjemne, takže s týmto som nemala problém a... nuž, príjemne ma to prekvapilo.
Nadpis je jasný a stručný, určite by som ho nemenila, ale nechala ho takým, aký je, vyhovuje mi. Dilong vystihol celú báseň jedným slovom a nič viac k tomu nie je potrebné dodať, neodhalil nám príliš, ale hlavnú pointu áno, čo u neho tiež cením. Občas autori spravia tú chybu, že sa názov buď nezhoduje s obsahom diela, alebo z neho prezradia až príliš. Rudolf Dilong použil krásny stred.

> Forma básne: 15 strof, každá po 6 veršov
> Rým: v každej strofe najprv združený (AABB) a potom obkročný (ABBA)
> Epiteton: duša spitá, oko voľné, tymianový kúr, chladný múr, tupé chvenie, horké srdce
> Metafora: orlom štítov, pieseň hory
> Personifikácia: peklo, zúr!

> Prirovnanie: ako Hlinka, obor sily, ako Hurban, ako Štúr
> Špecifiká: vyjadrenie „chladný múr“

  •  CHARAKTERISTIKA BÁSNE: 
NOSTALGIA
Chodím po tebe, mŕtvy kraj,
v hodine hodín mračno stojí,
čas, nemý pastier, zavrel raj,
zaháňa ma vo vekov boji,
nik sa mi v bôli nepripojí,
nespieva škovran, nie je máj
— je smutná moja pieseň.

Som bitý väzeň tmavých stien,
tvár rozpálenú kladiem k mreži,
aby som vzduch a nie vždy blen
mal v ústach v tomto meste veží,
kde toľká vlna smútku leží,
som bitý väzeň pre svoj sen
— je smutná moja pieseň.

Dozrel v tom kraji plnoklas
a vínnej révy kystky skoré
šumia pri vôni puklých váz
a kypia rosou pannám v dvore
a z omše tichej prešli k zore,
ach, zhasla obeť, plače kňaz
— je smutná moja pieseň.

Ó, pýtam sa: spí škovran snáď?
V minútach minút deň sa schvieva,
spí kdesi ako v rumoch hrad,
v bolesti bolesť mlčky stlieva,
spočíva, spí a nezaspieva,
sťaby ho razom kúsol had
— je smutná moja pieseň.

Alej sa hýbe, z všetkých strán
akoby vietor plachty vzdúval,
nad sadom kráka kŕdeľ vrán,
lístie sa ženie kdesi v úval,
schladol, kto sen o jari sníval,
zmĺkol a padol pod platan
— je smutná moja pieseň.

Zohli sa kvietky nad mŕtvym,
kloním sa k zatíchlemu retu,
svet beží ďalej, prach a dym
a strieborné hry vodometu
začali, neskončili vetu,
vták skonal nemo medzitým
— je smutná moja pieseň.

Alej sa mení v strašnú pláň,
vzrušený potok hučí v jarku,
kaňa mi letí ponad dlaň,
túli sa konár ku konárku,
list padá ako hárok k hárku,
vlnia sa polia, vlhne stráň
— je smutná moja pieseň.

Ó, škovran, vládca sŕdc, ty vták,
čo mŕtvym krídlom kryješ lány,
už padol na ne ťažký mrak,
už idú z poľa bledé panny,
pastierom, čo ich bolia rany,
trasú sa ústa, hmlí sa zrak
— je smutná moja pieseň.

Mrel tichý môj druh chudoby,
nie vojvodca, čo smrť ho skolí,
nie heroj, čo svet podrobí,
on iba spieval, iní boli,
čo zomierali slávne v poli,
sneh bude padať na hroby
— je smutná moja pieseň.

Hľa, tvrdé vojny do mrvy
zomleli nás a divé besy
stiahli nám chmúrne obrvy,
chalupy padli popod lesy,
padajú mnohé slzy kdesi
a vlhnú prsia od krvi
— je smutná moja pieseň.

Ustala búrka, vládne strasť,
pahreba čmudí, časy tlejú,
iný smie pieseň divú priasť,
nad riadkom sa mi ruky chvejú,
trúchlivú šepkám epopeju
do diaľav, kde mi leží vlasť
— je smutná moja pieseň.

Svet mrie, ja pijem horký mok,
svoj osud ťažko v rukách zvieram,
vyvraciam čaše ostatok,
jak uprchlík sa ponevieram,
vidiny bežia ku chiméram,
povalená je loď na bok
— je smutná moja pieseň.

Ó, nič to, že som trosečník
a padám v jednom ťažkom boji,
kto som — to nechce vedieť nik,
pozreť sa na mňa človek bojí,
dívam sa na svet v nepokoji
a hlavu zložím na trávnik
— je smutná moja pieseň.

A že ma život bolí snáď,
na vraku zúfalec som biedny,
že nemám ani zeme piaď,
že rebelant som neposedný,
že trpím strašne i po tie dni,
je svedkom moja mŕtva mať
— je smutná moja pieseň.

Ach, a že skláňam tvár do tmy
a že sa strácam nebezpečne,
že pijem tieto čierne dni,
zármutok raba mám mať večne,
zato nič, moje cesty mliečne,
pevec má nástroj posvätný
— je smutná moja pieseň.

Môj život vzal smer obláčka,
skrúca sa chodník krivolaký,
ach, neoplačú vojačka,
preletí nebom vták a vtáky,
ryť budú blankyt iné zraky
a trúchliť v svite mesiačka
— je smutná moja pieseň.

Somnambul, hnal si pod azúr,
kto pohladí ťa, keď máš spánok!
Horký má údel trubadúr,
kto spíše knihy ťažkých stránok!
ja budem niesť svoj bôľu džbánok,
obídem ešte vzdychov múr
— je smutná moja pieseň.

Chodím po tebe, mŕtvy kraj,
v hodine hodín mračno stojí
a pod ním vymrel rodný kraj,
čas hudie z veží na hoboji,
ale mňa v žiali neukojí.
Srdce si ešte rozdávaj
— ty smutná moja pieseň.
> Obsah básne: Autor už na začiatku upozorňuje a dáva jasne najavo, že sa nebude jednať o šťastnú pieseň, práve naopak: „ je smutná moja pieseň.“ V básni sa presúvame na pôdu zničenej krajiny, zničenej a zdevastovanej krutou vojnou, ktorá so sebou zobrala všetko: priateľov, rodinu, ale i neznámych spoluobčanov, pôdu, úrodu, domy... všetko zanechala prázdne a ako bez duše, dívala sa na svoje dielo skazy pyšne, zatiaľ čo lyrický subjekt ronil trpké slzy nad tým, čo mal možnosť uvidieť.

Celkom som nepochopila ten prechod od prvej strofy ku druhej, dokonca ani po viacnásobnom prečítaní, ale budem hádať, že po „mŕtvom kraji“ chodí len vo svojich myšlienkach a snoch, a ako väzeň sa spoza mreží díva na krajinu smútku. Miloval svoju rodnú zem a tá teraz vyzerala na nepoznanie, vojna na ňom zanechala tvrdé a zlé stopy.

Celá báseň nesie pochmúrnosť, ktorá z nej doslova vyžaruje z každého verša, každej strofy, ničí planú nádej na lepší zajtrajšok, napríklad: „Spí kdesi ako v rumoch hrad, v bolesti bolesť mlčky stlieva.“ Dilong sa prihovára k nebesám, zrejme ich označuje ako škovránka, spytuje sa, či spí a necháva ho v osamení so zničeným krajom, smutnou pustatinou kedysi krásnej vlasti.

V ďalších strofách poukazuje na dôsledky, ktoré so sebou vojna priniesla, dáva do popredia fakty, že mu okrem nahého tela a koži na nej neostalo temer nič, že mu neostalo nič, žiaden domov ani pôda, že vôkol seba vidí iba ruiny a vojnou pochovanú domovinu. „Že nemám ani zeme piaď, že rebelant som neposedný, že trpím strašne i po tie dni, je svedkom moja mŕtva mať.“

> Zhodnotenie básne: Zhodnotenie tejto básne zrejme nebude také zdĺhavé, ako to predošlé, ale s touto som si akosi nesadla. Veľmi ma nezaujala, obecne sa nestarám o básne venované výlučne vlasti a kraju, nudia ma a nechce sa mi ich ani dočítať do konca. Túto som však prečítala a opäť môžem poznamenať, že sa mi čítala celkom dobre, nenašla som nijaké rušivé slová a ani nezvyčajné slovosledy, jazyk diela si môžem iba pochvaľovať. Úprimne, táto ukážka ma ani zďaleka neohúrila a už vôbec nie tak, ako Väzeň. Nepáčila sa mi, prišla mi suchá, čosi mi v nej chýbalo. Akýsi šmrnc alebo niečo podobné, ľahká a nenútená iskra.

Podľa môjho názoru sa väčšina mladých ľudí v tejto dobe nezaujíma o staré básne, ktoré písali naši predkovia, umelci, a preto je veľmi ťažké ich niečím zaujať, prinútiť ich zamyslieť sa nad dielom, a je temer nemožné vyvolať v mladom človeku nejaké pocity z diela. U mňa to tu bolo podobne – nepociťovala som žiadne emócie a počas čítania som len zúfalo dúfala, že sa čoskoro dostanem na koniec. Viem, že niektorých, najmä tých, ktorí sú s literatúrou a literárnou tvorbou úzko prepojení, urazím, ale nechcem sa ospravedlňovať za svoje názory alebo falošne uvádzať, že sa mi báseň neuveriteľne páčila, keď to nie je pravda. Narozdiel od Väzňa mi táto ukážka pripomenula všetky dôvody, pre ktoré čítanie podobných diel neznášam a snažím sa ich vyhýbať, spomenula som si na moment, keď som bola ohľadom prideleného diela skeptická a utvrdila som sa v tom, že som na hodine mala pravdu – väčšine básní neporozumiem a nedokážem sa doň vcítiť.

Vcítiť. To je presne jeden z dôvodov, pre ktoré nerada čítam básničky. Som nervózna keď niečo nedokážem pochopiť natoľko, aby som sa mohla rozhodnúť, či sa mi dielo páči alebo nie. A vtedy to okamžite spadá pod „nepáči sa mi to“. Nedokážem v sebe nájsť ten správny cit a pochopenie pre básne, hoci by som mala, keďže sa sama venujem písaniu (iných literárnych druhov).
Opäť sa mi však pozdáva názov, ktorý perfektne vystihuje obsah a pointu tejto ukážky z Dilongovej tvorby, nerada by som sa opakovala.

> Forma básne: 18 strof po 7 veršov
> Rým: striedavý/obkročný
> Epiteton: ťažký spánok, horký údel, mŕtvy kraj
> Metafora: bôľu džbánok, smer obláčka, pijem čierne dni
> Personifikácia: život vzal smer obláčka, mračno stojí, čas hudie, život ma bolí
> Básnická otázka: „spí škovrán snáď?“
> Špecifiká: výraz „smutná pieseň

  • O AUTOROVI: RUDOLF DILONG
Rudolf Dilong bol slovenským básnikom, ktorý sa zaraďoval ku katolíckej moderne v medzivojnovom období, a teda patrí medzi "stratenú generáciu" umelcov, najmä spisovateľov. Okrem písania sa venoval aj cirkvi a pôsobil ako katolícky kňaz a člen františkánskeho rádu. Svojou tvorbou sa radí medzi najvýznamnejších predstaviteľov katolíckej moderny, písal najmä poéziu, ale našlo sa miesto i pre nejakú-tú drámu. Medzi jeho ďalšie počiny patrí aj založenie časopisu Postup. Počas svojho života napísal vyše 100 diel, ale mnoho z nich sa nezachovalo. Okrem iného emigroval do Ameriky a zomrel v roku 1986 v Pittsburghu. Príklady tvorby sú Čierne balady, Budúci ľudia, Vlasť volá alebo Moja krv.

  •  BIBLIOGRAFICKÝ ZÁZNAM:
DILONG, Rudolf: Čierne balady. Zlatý fond denníka SME 2007, [cit. 30. 9. 2014]. Dostupné na internete: <http://zlatyfond.sme.sk/dielo/255/Dilong_Cierne-balady>
Milan Rúfus, [cit. 29.9.2015]. Dostupné na internete: <https://sk.wikipedia.org/wiki/Rudolf_Dilong>

0 komentárov:

Zverejnenie komentára

© daydreaming. 2012 | Blogger Template by Enny Law - Ngetik Dot Com - Nulis