sobota, 26. septembra 2015

Lost and found - prvá kapitola


Ahojte! Po veľmi (a tým fakt myslím veľmi) dlhej dobe sa mi podarilo pridať po prológu akejkoľvek poviedky i prvú kapitolu. Možno preto, že som to mala dlhú dobu predpísané - who knows :D. Každopádne, po vnútornom boji a rozhodovaní, či pridať po prológu celý rozpísaný zvyšok (tzn. 7000 slov), som napokon pridala iba časť. Dosť dlhú, keďže má 3200 slov :D Každopádne, ak sa vám poviedka páči/nepáči, určite mi v komentároch zanechajte akékoľvek názory, veľmi ma tým potešíte. Je mi jasné, že úvody sú tak ako vždy dosť nudné, no ak poznáte seriál, dobre viete, že čoskoro sa to zmení.

Keď otvorila oči, flegmaticky sa obzrela okolo seba. Aby ste ju chápali, už vzdala boj o život - keď ju omámili a ona sa nemohla brániť, celkom logicky očakávala, že sa preberie v komore. Tak to hovorili zákony, tak to presadzoval Thelonius Jaha a veľmi nadšene mu v tom pomáhal i Marcus Kane, najmilovanejšia a najobľúbenejšia dvojica na Arche. Nemala čo očakávať.


O to viac sa strhla, keď okolo seba uvidela desiatky ďalších mladíkov, vyzerali približne rovnako starí ako ona. Ako Lynnette došlo o pár sekúnd neskôr, jej stále omámený mozog jej v rýchlom a racionálnom uvažovaní vôbec nepomáhal, boli to všetci nezletilí delikventi. Nehľadiac na ich zločin, či to bola len chyba z roztopašnosti, mladícka nerozvážnosť či dokonca chyba ich rodičov - každý z nich porušil nejaké pravidlo Archy. Všetci sedeli pripútaní na sedačkách a ako Lynn zistila, keď sa pokúsila pohnúť, pripútaná bola i ona. I tak však nechápala, o čo ide.


Obzerala sa naokolo, akoby jej tá malá plechová krabica s približne stovkou ľudí mala čosi napovedať. Stále sa jej zatvárali oči, sedatíva z jej krvi zjavne poriadne nevyprchali. Väčšina zvukov išla pomimo nej, nevnímala nadšené či nervózne pokriky jej rovesníkov a dokonca ani hučanie motorov alebo čo to preboha bolo - beztak, na to všetko bola počas svojho života zvyknutá.


A potom to prišlo -niekto by pokojne ironicky mohol povedať, že ju napokon konečne osvietilo.


'Zem, idete na Zem,' boli posledné slová toho strážnika. V hlave si všetko poskladala dokopy. OnaLynnette, ide na Zem. Dostala druhú šancu, nevypustia ju, Jaha ju neodsúdi. Ona nezomrie. Teda samozrejme, ak je tá modrá planéta vôbec obývateľná - to však bolo až vedľajšie. Pre hnedovlásku bolo v tom momente najdôležitejšie to, že dostala druhú šancu a ona sa rozhodla nepremrhať ju.


Zase dostala niečo, v čo mohla veriť. Veriť vo svoju druhú šancu.


Konečne si hore, bola si mimo poriadne dlho," ozval sa pobavený hlas z vedľajšej sedačky a prerušil tak všetky jej radostné myšlienky.


Bola si mimo tak dlho, až sa tuto pani lekárka začala obávať, že prehnali dávku sedatív," pokračovala veselo hlas z druhej strany, až kým sa Lynn nespamätala. Dávka liekov bola asi skutočne o trochu väčšia, pretože jej všetko, zvlášť tak sústredenie sa na dej naokolo, i s vypätím všetkých síl trvalo o hodne dlhšie, než bol jej priemer. Nikto sa jej nemôže čudovať, len Boh vedel, koľko liekov mala v sebe a ako dlho bola mimo. A keď na ňu hovoria dvaja ľudia naraz a v pozadí hučí deväťdesiatsedemďalších, málokto by nebol mimo.


Lynnette s mierne nechápavým pohľadom otočila pohľad vedľa seba, presne za zdrojom toho druhého hlasu, ktorý ju vyrušil z premýšľania. Pri pohľade na mladé ryšavé dievča, bez debát nemala viac rokov než Lynn samotná, sa dievčina zamračila. Bolo dosť zjavné, že Lynn ryšavku vedľa seba nepozná ani náhodou, no to dievčine nebránilo v obrovskom úškrne, ktorý sa objavil na jej tvári.„Meredith," predstavila sa ryšavka a na dôvažok ešte kývla hlavou.


Hnedovláska, stále mierne dezorientovaná, chápavo kývla hlavou a rozšírila úsmev na unavenej tvári. Šikovná, Lynnette, ešte si sa ani poriadne neprebrala a už máš novú kamarátku. To si zapíš do denníka. „Lynn," odvetila jej takmer automaticky svoje meno a ryšavka, Meredith, jej opätovala úsmev.


To už sa však hnedovláska otočila na druhú stranu, akoby dúfala, že si nájde kamarátku číslo dva. Akoby si naivne myslela, že po príchode na zem budú všetky tri zbierať štvorlístky, robiť si korunky z kvetín, pozorovať dúhu a šepkať si navzájom želania popri padajúcich hviezdach. O to viac ju šokoval pohľad na ďalšie hnedovlasé a obzvlášť vyškerené dievča, ktoré sa na Lynn dívalo, akoby sa nič nedialo a oni práve nesedeli v obrovskej a zbesilou rýchlosťou padajúcej krabici z plechu. „Poppy," zašepkala,akoby nemohla uveriť vlastným očiam.


Presne tak sa volám," prehovorila sarkasticky menovaná a úškrn sa jej ešte o čosi zväčšil.


Presne tie tri slová stačili Lynnette na to, aby v nej vzkypela zlosť. Ak existoval nejaký človek, ktorý dokázal toto mierumilovne vyzerajúce stvorenie nahnevať, bola to Poppy Martinezová, inak známa aj ako osoba, ktorá dostala Lynn väzenia pre mladistvých. Tá zaťala ruky v päsť a nemusela vôbec hádať, že pod návalom adrenalínu sa jej do tváre nahrnula červeň a ona bez debát vyzerala ako paradajka s dlhými vlasmi. „Čo tu dopekla robíš?"


Prichádzajúcu odpoveď Poppy prerušilo nebezpečné narazenie do... čohosi, čo niekto omnoho inteligentnejší ako Lynnette v tej chvíli identifikoval ako atmosféra. Takmer automaticky sa zapla obrazovka na jednej zo stien a na nej sa objavila ďalšia osoba, ktorú Lynnette v tej chvíli skutočne nepotrebovala vidieť. KancelárJaha.


Väzni Archy, počúvajte. Dostávate druhú šancu a ako váš kancelár verím, že to uvidíte nielen ako šancu pre vás, ale pre nás všetkých, pre celé ľudstvo. Netušíme, čo vás tam dole čaká. Keby boli šance na prežitie väčšie, poslali by sme iných. Úprimne, posielame vás, pretože vaše zločiny vás učinili postrádateľnými," prehovoril snedý muž a svojimi slovami pobúril takmer každého osloveného. Asi mu niekto zabudol povedať, že nie je zrovna najbezpečnejšie nazývať stovku nahnevaných pubertiakov postrádateľnými. Lynn však jeho slová vnímala len na pol ucha. Rýchlosťou blesku zabudla i na zlosť, ktorú v nej vzbudila Poppy a i na strach z rýchlosti, ktorou sa rútili k Zemi.Najdôležitejšie pre ňu v tom okamihu bol fakt, že skutočne letí dole. Na Zem.


Wells, tvoj otec je kretén," ozvalo sa v okamžitej odpovedi a nech sa Lynnette akokoľvek veľmi snažila, neubránila sa úsmevu a slabému prikývnutiu nad touto myšlienkou. Hoci si temer okamžite uvedomila, že ak niekto zakričal 'Wells' tak tu Wells Jaha musí byť. Dokelu, pomyslela si hnedovláska a pretočila oči nad kancelárovou logikou. Veď predsa musel tušiť, že si väčšina mladíkov bude na niekom chcieť vybiť svoju zlosť. Čo si ten hlupák - ich kancelár - myslel, keď dovolil, aby na Zem letel i jeho syn?


Tieto zločiny vám budú odpustené a vaše záznamy zmazané," pokračoval Jaha a Lynn si len povzdychla a započúvala sa do jeho slov. Možno sa jej to koniec koncov bude hodiť. „Miesto vysadenia bolo vybrané veľmi opatrne. Pred poslednou vojnou slúžilo Mount Weather ako vojenská základňa postavená vo vnútri hory. Mala byť zásobená dostatkom vecí nepodliehajúcich skaze tristo ľuďom dlhšie ako dva roky..."


Vesmírny bandita zase prichádza!" vykríkol ktosi nadšene a viacerí naokolo radostne zatlieskali. Mladý chlapec preletel vo vzduchu popred Lynn a tá, miesto toho, aby venovala plnú pozornosť ich vzácnemu a všetkými milovanému kancelárovi, otočila sa okolo seba a uškrnula sa. Vesmírny bandita, Finn Collins, letel vzduchom v beztiažovom stave, sebavedome sa uškŕňajúc. Vyzeralo to tak zábavne až Lynn skoro urobila to isté. Sedemnásť rokov, teda takmer osemnásť, bola tou poslušnou a teraz, keď dostala druhú šancu na život bez toho, aby o dva týždne skončila mŕtva kdesi vo vesmíre, rozhodla sa trochu si užiť.


Už-už siahala na pásy, nechýbalo veľa, skôr len pár sekúnd a bola by i ona lietala naokolo, no jej plány prerušil prísny, takmer až mamičkovský hlas. „Okamžite prestaňte!" zvolala blondínka sediaca neďaleko Lynn - z modrých očí jej sršali blesky na každého naokolo. „Pokiaľ chcete zostať nažive, neodpútajte sa!" Lynnette, nikdy nezvyknutá na podobné jednanie či prísny hlas, ktorý bol venovaný i jej, stiahla ruky z pásov a poslušne si ich položila do lona. Dokonca sklopila pohľad, akoby sa niekomu mala ospravedlňovať. Dvaja chlapci sa však i tak rozhodli ďalej rebelovať a neposlúchnuť ich rovesníčku, čomu sa hnedovláska skutočne čudovala, keďže to dievča znelo prísnejšie ako ich opatrovateľky v domove. A to je skutočne čo povedať.


Ani striktný hlas blondínky však legendárneho Finna a dvojicu chlapcov nezastavil. Vzdorovitý úsmev sa objavil na jeho tvári a s opovrhnutím sa zadíval na chlapca vedľa blondínky. Hoci Lynnette žila dva roky vo väzení, spoznala v tom chlapcovi Wellsa Jahu - presne toho, o ktorého budúcnosť sa obávala. „Pozrite na to, tvoj otec ma nakoniec vypustil," prehovoril Finn ironicky, ďalej uvoľnene letiac vzduchom.
Mal by si sa pripútať skôr než sa rozvinú padáky," nedala si blondínka pokoj s poučovaním a Lynnette nedokázala zabrániť slabému pretočeniu očí. Niežeby patrila medzi večne rebelujúce a problémové deti, skôr naopak. Bola to skôr akási prirodzená reakcia. Nestačila však nejako prehovoriť na podporu spacewalkera, keď ju prerušil hlas ich milovaného kancelár.


Mount Weather znamená život. Ihneď musíte nájsť tie zásoby."


Ty si ten zradca čo bol na samotke cez rok, že?" pokračoval Finn v rozhovore i skrz hlas Theloniusa Jahu a hoci bola Lynn odmala vedená k tomu, že cudzie rozhovory by sa počúvať nemali, bola zvedavá. Tajne dúfala, že sa dozvie, kto je to blonďavé dievča, ktoré sas práva ako ich nemenovaný líder. A navyše, k jej dobrému svedomiu hralo i to, že nebola jediná, ktorá ich počúvala.


A ty si idiot, ktorý vyplytval mesiac kyslíka kvôli nelegálnej prechádzke," odsekla blondínka jedovato, zjavne vesmírny bandita udrel na citlivú strunku.


Ale bola to zábava." Vašou jedinou úlohou je zostať nažive, rozprával Jaha ďalej, no bolo to akoby hovoril do vetra. Skutočne nikto ho nepočúval, do tej doby sa zo spánku prebrala už veľká väčšina mladíkov a takmer všetci sa rozprávali či sa snažili nenápadne porušiť rozkaz blondínky, ktorá sa stále rozhliadala naokolo. A tí, ktorí nerozprávali, ticho počúvali rozhovory iných - presne tak ako Lynn. „Som Finn..."

„Zostaňte na miestach!" vykríkla blondínka krátko pred rachotom zo strechy. V tom okamihu to celou ich raketou, alebo v čom to preboha sedeli, trhlo. Lynn, súdiac podľa toho, že Finn i ostatní dvaja chlapci leteli všetkými svetovými stranami dedukovala, že sa asi rozvinuli padáky. Hoci ona nikdy nebola dobrá vo fungovaní všetkých týchto vesmírnych telies a iných hlúpostí, pokojne sa mohlo odohrať čokoľvek iné.


Lynnette v tom okamihu stratila prehľad o udalostiach naokolo - počula vzdialený krik blondínky na Finna a tak v rýchlosti súdila, že z trojice bláznivých idiotov prežil aspoň jeden. Viac než to celé ju totiž to desil hukot vychádzajúci z celej plechovej krabice a spŕška iskier, ktorá zaplavila už len deväťdesiatosem mladíkov. Lynn nikdy nemala nejaké extrémne veľké logické uvažovanie, ktoré by mohla využiť na predmetoch ako je matika, no niečo jej veľmi jasne hovorilo, že tie iskričky nesvedčali o ničom dobrom.


Už mali byť vypálené raketomety," zakričala Poppy, po dlhej dobe Lynnette zaregistrovala a spomenula si na jej prítomnosť vedľa seba. A keby si nebola všimla jej zdeseného kričania, hoci to by bolo len sotva možné, pretože Poppy bola človek, ktorej hlas sa nedal prepočuť ani vtedy, keď len rozprávala, bola by určite zacítila príšerné zovretie na ruke. Lynnina kamarátka bola zjavne nervózna a Lynnette vždy v týchto okamihoch poslúžila ako hromozvod.


Dobre... všetko na tejto lodi je cez sto rokov staré, že? Dáme jej chvíľku času,"odvetila Lynn pokojnejšie, hoci i jej hlas sa trochu zatriasol. Všetko hučalo, všetci kričali a to nemohlo znamenať nič dobré.


Lynn, musím ti niečo povedať..." začala Poppy tichším hlasom - oveľa, oveľa tichším než hovorila predtým, temer šepkala, i to bol dôvod, prečo ju Lynn skoro vôbec v hukote a kriku nepočula. Zadívala sa jej do očí. Lynnette si okamžite všimla úsmevu, ktorý na jej tvári pohasol. Už tušila, kam tento rozhovor smeroval. A popravde, vôbec sa na to netešila. „Mrzí ma, že nás kvôli mne zatkli."

„Toto sme už riešili, Poppy," vzdychla Lynn a pretočila oči. Jej kamarátka, ktorá Lynnette poznala ako vlastné ponožky už vedela, že jej pokojná a chladná odpoveď je horšia než krik. I ten by bola Poppy uvítala viac.

„Nedokážem umrieť s myšlienkou, že sa na mňa hneváš."

„Poppy, ak si s tou myšlienkou dokázala žiť cez dva roky, vydržíš ešte chvíľu, kým pristaneme, potom sa o tom môžeme porozprávať."

„Ako si môžeš byť taká istá, že na to bude možnosť?"

„Verím v to," šepla hnedovláska potichu. Po mnohých rokoch sa zase v živote Lynnette objavilo niečo, k čomu uprela všetku svoju pozornosť. Niečo, čo ju donútilo myslieť pozitívne a veriť v nádej. Už to neboli rodičia, ktorí nikdy neprišli. Bola to vidina druhej šance, nového života. Slobody.


Hnedovláska zatvorila oči, rukami zovrela operadlá jej sedadla a zhlboka sa nadýchla. Ak si niečo v tom momente skutočne želala, tak to bolo bezpečné pristátie. Beztak už z ich pôvodnej stovky dvaja zomreli, ak chcú na Zemi prežiť, budú potrebovať čo najviac ľudí. Úprimne ju v tom momente najviac zaujímala vidina Zeme. Bolo jej jedno, či je to bezpečné, chcela pod nohami cítiť mäkkú trávu, túžila dýchať čerstvý vzduch, počúvať štebotanie vtáčikov, pocítiť dážď. Aj keby bola zomrela na otravu alebo prisilnú radiáciu, chcela to zažiť.


A jej želanie sa vyplnilo. Pristáli. Vypli sa prístroje a necelá stovka mladíkov sa ponorila do absolútneho ticha. Bolo počuť len ich hlboké nádychy a výdychy, akoby sa všetci báli čokoľvek povedať.


A potom to prišlo - ako na povel si všetci odopli pásy a postavili sa. Ako Lynn neskôr zistila, sama sedela na vyššom poschodí, preto sa čo najrýchlejšie predrala skrz kopec mladíkov až k rebríku, nadšene nasledujúc blonďavé dievča, ktoré po nej chvíľku dozadu mamičkovsky kričalo a rozdávalo rozkazy.


Lynnette bola natoľko nedočkavá, že sa ani nesnažila zliezť po celom rebríku a zoskočila z neho už kdesi v polovici. A pristála akurát v začiatku ich prvej pozemskej hádky. „Tie dvere nemôžete len tak otvoriť!" zvolala do nadšených výkrikov blondínka a prudko sa drala dopredu k ďalšiemu mladíkovi, ktorý sa už naťahoval po páke. „Vzduch môže byť toxický."


Lynn okamžite nasledovala blondínku, čo v podstate nebolo až také náročné, lebo jej predrala priamu cestu. S výdychom z neočakávanej fyzickej námahy zastala vedľa nej a zamračila sa jej slovám. V tom okamihu chcela vidieť Zem v celej jej kráse a v tom by jej nezabránil nikto, ani prísne dievča a ani nejaký toxický vzduch. „Ak máš pravdu, sme beztak už dávno mŕtvi. Nemôžeme tu zostať naveky..." Lynn chcela pokračovať i s oslovením blondínky - snáď aby jej monológ znel múdrejšie, no zasekla sa, keďže to dievča vôbec nepoznala.


Ani blondínka nemala šancu na odpoveď, lebo v stíchnutom dave, ktorý sledoval výmenu názorov a očakával moment, keď sa konečne otvoria dvere sa objavila dievčina, takmer utekajúca ku chlapcovi, ktorý stál pred Lynnette. „Bellamy?" zvolalo to dievča a bolo zrejmé, že sa musí veľmi ovládať, aby sa mu hodila do objatia.


Octavia," šepol chlapec a srdečne sa usmial. „Oh bože, pozri sa, ako si vyrástla," prehovoril v úžase a zovrel ju vo svojom objatí.


Po veľmi krátkej chvíľke sa však Octavia od toho chlapca odtiahla a zamračila sa na neho.„Čo to máš doprdele na sebe? Uniformu stráže?" prehovorila so značným znechutením, akoby boli stráže čosi odporné. Teda, to je vec, na ktorú by Lynnette odsúhlasila - ak jej bol niekto na Arche nepríjemný, okrem Jahu a Kanea samozrejme, boli to všetky stráže.


Požičal som si ju, aby som sa dostal na výsadkovú loď. Niekto na teba musí dozrieť," povedal a zjavne bol značne hrdý na to, čo urobil. Nestihol však povedať nič iné a Octavia sa mu hodila okolo krku do ďalšieho objatia. Lynnette sa zmohla len na zamračenie, vnímala slová toho chlapca zjavne úplne inak než to dievča. Kým ono bolo rado, že sa na loď prebojoval práve kvôli nej, Lynn sa obávala čo to vlastne urobil. Požičal som si ju, v Lynniných očiach znamenalo, že miesto Bellamyho s nimi mal letieť niekto iný.


Och dokelu," šepla Lynn temer nečujne a v podstate len sama pre seba, vo vidine všetkých problémov, ktoré by mohli nastať.


Našťastie pre ňu, ak ju aj niekto začul, jej tiché mrmlanie nik neriešil - hlavne vďaka blondínke stojacej vedľa. Tá si zjavne ešte nedala pokoj a mamičkovský pud ju nútil starať sa o každého naokolo. „Kde máš náramok?" ozvala sa, čím prerušila skutočne dojemné objatie. Lynnette už tušila, že to neviedlo k ničomu dobrému.


Octavia sa zamračila a zavrčala, zatínajúc ruky v päsť sa otočila k blondínke. „Dovolíš?" odsekla jedovato, ignorujúc jej otázku. „Nevidela som svojho brata dlhšie než rok."


Akoby ste sa nemohli zvítať a rozprávať si zážitky až keď už konečne otvoríme tie dvere," zamumlala Lynnette ignorujúc časť vety o „bratovi" a zároveň i fakt, že sú zjavne súrodenci. V domove, v ktorom Lynn žila celý život až na posledné dva roky, bolo mnoho detí, ktoré boli naviac. Detí, ktoré doplácali na hlúposť rodičov a na to, že si nedávali pozor. Prichádzali a odchádzali. V pätnástich do väzenia a v osemnástich... umierali. Zákony boli v tomto smere neľútostné. Lynn pochopila, že Octavia bude zrejme TO dievča, TÁ Octavia Blakeová, ktorá žila skoro celý život pod podlahou. Narozdiel od ostatných mladíkov, ktorísi medzi sebou začali šepkať či vykrikovať čokoľvek čo ich napadlo, Lynnette mlčala.
Dievčina spod podlahy si zrejme za posledný rok napočúvala dosť podobný chvecí, nahnevane sa otočila k najbližšiemu chlapcovi, ktorý tiež vykrikoval čosi ako 'tá čo žila pod podlahou!' aj hlupákovi by došlo, že si s ním nechcela posedieť pri čaji a partii kanasty. Lynn len v duchu poďakovala chlapcovi - Bellamymu, ktorý bol zrejme Octaviin brat - a jeho rýchlym reflexom, vďaka ktorým ju zastavil prv, než sa mohlo čokoľvek zomlieť. Pevne ju zovrel okolo drieka, čo muselo byť zvlášť náročné, keďže sa Octavia divoko vrtela. „Octavia!" napomenul ju. „Octavia nie!"

Lynn len s potmehúdskym úsmevom pristúpila bližšie k dvojici súrodencov a naklonila sa k nim. „Kto som, aby som rušila dojemnú súrodeneckú scénku, že?" prehovorila ironicky narážajúc na Octaviine predchádzajúce slová venované blondínke. „Daj im niečo iné, podľa čoho si ťa zapamätajú," dodala v snahe upokojiť bláznivo sa vrtiace dievča v Bellamyho náručí. Lynnette sa na neho zadívala a jemne kývla hlavou ku dverám. Chlapec zjavne pochopil. Aby ste si nemysleli, že Lynn to urobila čisto ako šľachetné gesto, vedela, že čím skôr sa upokojí tá situácia, tým skôr sa dostanú von. A tým skôr konečne zažije Zem zo svojich snov. Sebecké gesto, no Lynn sa zaň vôbec nehanbila.


Áno? A čo?!" odsekla Octavia ostro, otáčajúc sa radšej k bratovi než ku zvyšku.

„Napríklad to, že budeš prvý človek na zemi po sto rokoch," prehovoril Bellamy a so žmurknutím sa zadíval na Lynnette s nevyslovenou vďakou v očiach. Rýchlo siahol po páke.


Prv než sa Lynn nazdala sa z dverí stala rampa, ktorá ich loď spojila so zemou. Hnedovláska užasnuto hľadela na zelené stromy a modrú oblohu, všetko vyzeralo ako v jej snoch. A ona, obyčajné dievča, bola v prvej rade na toto predstavenie. Slnko jej žiarilo do očí a ona, nezvyknutá na čosi podobné, ich musela prižmúriť. Ani to však nezabránilo obrovskému úsmevu, ktorý žiaril na jej bledej tvári. V obrovských očiach jej žiaril úžas a nadšenie. Takmer si ani nevšimla Octaviu, ktorá sa pomalými krokmi dostala k okraju rampy. Zhlboka sa nadýchla a až potom zoskočila na zem. Hlavu mala celý čas mierne zaklonenú, akoby nechcela, premrhať ani jedinú sekundu pohľadu na nebo a obrovské stromy navôkol. Ruky nadšene zodvihla do vzduchu akoby sa ho chcela dotknúť a ohmatať ho. Až potom sa šibalsky uškrnula. „We're back bitcheees!" vykríkla a to stačilo ako povel pre ostatných, aby sa za nadšených výkrikov vyvalili vpred na všetky svetové strany.


Všetci prehrmeli okolo Lynnette a ona zostala na nohách stáť snáď len zázrakom. Chcela sa rozbehnúť, no počkala, kým sa všetci blázni dostali dostatočne ďaleko a ich krik sa k nej dostával len ako ozvena. Medzitým, slabo sa uškŕňajúc, prešla o pár krokov bližšie k Bellamymu, ktorý sa díval na Octaviu. „Mimochodom,bolo to deväťdesiatsedem, nie sto rokov," prehovorila Lynnette do ticha. Nepozrela sa na neho ani kútikom oka, miesto toho sa stále užasnutá dívala na prírodu naokolo. Nemohla uveriť svojim očiam.


Vďaka," prehovoril tentokrát Bellamy. Lynn sa iba slabo usmiala a potom ju už nič nedržalo. Urobila neisté dva kroky vpred na rampu, akoby sa zrazu bála vstúpiť do nového sveta. A potom sa v nej čosi zlomilo. Rozpažila ruky do strán, aby aj na končekoch prstov pocítila slabý vetrík, a rozbehla sa vpred s hlavou zaklonenou. Na tvári jej žiaril obrovský úsmev, radosť z niečoho nového.Vyzerala ako maličké dieťa s novou hračkou.


Zastala neďaleko výsadkovej lode. Jednak vedela, že s hlavou zaklonenou dozadu by sa nedostala ďaleko bez toho, aby sa rozčapila na zemi ako nejaká nešikovná krava - a ona sa rozhodne nechcela zapísať v očiach jej nových spoločníkov ako nešikovná krava - a jednak nepotrebovala ísť ďalej. Má času dosť na to, aby preskúmala ďaleké okolie, zatiaľ jej stačí i to blízke. Jej sen sa stal skutočnosťou.

0 komentárov:

Zverejnenie komentára

© daydreaming. 2012 | Blogger Template by Enny Law - Ngetik Dot Com - Nulis