nedeľa, 20. septembra 2015

Lost and found - prológ

Okaaay, je to tu - moment, keď som sa konečne dokopala k zverejneniu mojej prvej poviedky na tomto blogu. Čo k nej - jedná sa o fanfiction na seriál The 100, konkrétne na postavu Bellamyho. Ofc, to ste si mohli všimnúť i podľa obrázku. Každopádne, dúfam, že sa vám prológ bude páčiť - zanechajte akýkoľvek názor v komentári. Ak dokonca vy sami píšete poviedku o The 100, pošlite mi odkaz v komentároch! 


Väzeň 396, čelom k stene,“ ozval sa hrubý mužský hlas, sotva sa otvorili dvere vedúce do maličkej miestnosti. Hoci, súdiac podľa zamknutých dverí, veľkosti miestnosti či už len samotného oslovenia „väzeň“ by sa to mohlo pokojne nazývať i celou. Dievčina, dovtedy pokojne ležiaca na posteli pomaly vstala. Zdalo sa, že bola na podobné „návštevy“ zvyknutá a vôbec ich nevnímala. Dovtedy ležala otočená hlavou ku oknu, ktoré ležalo oproti dverám, pozorovala hviezdy na nebi, nevšimla si, kto k nej vošiel. Brala to ako bežnú prehliadku, nič nové, nič, čo by ju malo prekvapiť. Pri pohľade na dvoch mužov v uniformách vyvalila oči a krútiac hlavou urobila krok vzad.

Nie... nie, nie, nie!“ zvolala, rukami hmatala po stole v snahe nájsť čokoľvek, čo by jej mohlo v tejto situácii pomôcť. Márne. Akoby tam aj mohla niečo nájsť, predsa len, ľudia väzňom bežne nedávajú nože či iné ostré predmety ako vianočné darčeky. „Eš-ešte nie, ešte nemám 18!“ vykríkla, keď stráže urobili krok vpred a priblížili sa k nej. „18 budem mať až o dva týždne, nemôžete ma ešte popraviť!“ kričala beznádejne, v modrých očiach sa jej zaleskli slzy.

Pravú ruku!“ povedal jeden z mužov výhražne a dievčina nemala jedinú šancu odporovať, keď ju surovo zdrapil za ruku. Druhý na ňu hľadel, brunetka v jeho očiach mohla priamo čítať, akoby ju žiadal o to, aby urobila chybu. Aby ju mohol potrestať.

Za posledné dva roky si myslela, že je pripravená na smrť. Dúfala, že sa proste postaví do tej hlúpej komory a zomrie. Nebola by ani prvá a vďaka tým hlúpym zákonom ani posledná. Pravdaže, bola tu maličká iskierka nádeje, že v deň jej osemnástich narodenín jej osud prehodnotia. Neurobila nič, čo by priamo ohrozilo zvyšok Archy, nebola žiadnym druhým dieťaťom v rodine, a keďže nemala žiadnych rodičov, nemohli ju trestať ani za ich chyby. Ale len málokedy sa čosi také stalo. Zákony boli spísané a ten, kto ich porušil proste musel prijať svoj osud. Nie je potrebné hovoriť, že Jaha ani Kane, muži, ktorí tak tvrdo presadzovali zákony, neboli najobľúbenejšími osobami v Lynninom rebríčku, že?

Keby umrela, Lynnette by nemala komu chýbať. Na celej Arche nebola jediná osoba, ktorá by mohla u rady presadzovať iný osud než smrť. Nemala nikoho. Celé detstvo verila, že sa raz jej rodičia objavia. Nemuseli by to byť ani oni, s otvorenou náručou by uvítala i starých rodičov, nebolo to vyberavé dievča. Ešte kým bývala v detskom domove Archy, čo bolo značne pesimistické miesto samo o sebe, nech sa ich vychovávateľky akokoľvek snažili, každý večer zaspávala s tichou modlitbou – jediné čo si želala boli jej rodičia. Opatrovateľky jej niekoľko ráz vysvetľovali, že nádej v stretnutie s matkou je absolútna zbytočnosť a márnenie času. Od doby, keď bola schopná vnímať súvislosti a chápať svet ako taký počúvala, ako jej jediný rodič zomrel už počas pôrodu.

Stále v jej mysli svietilo maličké svetielko nádeje v podobe jej otca. Každý večer mu vymýšľala novú podobu a životný príbeh. Raz to bol astronaut, ktorý žil dlhé roky mimo Archy a hľadal ďalších ľudí, inokedy to bol doktor, ktorý nikdy nemal čas, pretože neustále zachraňoval ľudské životy. Neustále ho ospravedlňovala, akoby presne ho to malo dokopať k tomu, aby sa ku svojej dcére konečne prihlásil.

Márne. Nikdy neprišiel, neprišli ani žiadny pestúni. Každý deň plný sklamaní a nenaplnených snov naučil Lynn, že viera a nádej sú len hlúpe zbytočnosti a viac v čosi podobné odmietala veriť.

I preto počas posledných nekonečne dlhých dvoch rokov, bola presvedčená, že keď príde jej čas, s pokorou a sklonenou hlavou príjme svoj osud. Posledné mesiace už len odpočítavala dni. Niežeby sa na to tak tešila, predsa len, Lynnette Matthewsová nebola žiadna sadomasochistka ani blázon. Len si naivne myslela, že to zvládne. Predsa len, na Arche nemala nikoho, komu by mohla chýbať. Bolo to 'to opustené dievča'.

Lenže nestalo sa tak. Lynn nesklonila hlavu, neprijala svoj osud a už vôbec nebola pripravená zomrieť. V jej maličkom tele, snáď i o dve hlavy nižšom než obaja muži, sa prebrala chuť žiť. Dievčina sebou trhla a tým sa vymanila zo zovretia jedného zo strážnikov. Dala sa na zbesilý útek skrz miestnosť, ktorá bola jej domovom posledné dva roky. Nebol to však žiaden maratón a trvalo to, minimálne podľa Lynn, príliš krátko, než aby to vôbec mohla nazývať pokusom o útek. Ušla sotva pár krokov. Nielen preto, že Lynnina cela bola proste malá, či preto, že ona nebola žiaden vytrénovaný bežec. Zapríčinil to totižto ten druhý muž – vedenie zjavne vedelo, prečo ich poslali dvoch.

Muž ju surovo schytil dlhý prameň vlasov a krutým trhnutím k sebe ju donútil zastať. Dievčina s bolestivým žuchnutím zletela na zadok a mužovi venovala nepríjemný pohľad. Už-už keď sa chystala na ďalší zbesilý útek, o ktorom predpokladala, že by bol minimálne o čosi úspešnejší a ona by sa možno bola dostala i skrz dvere, pocítila ostrú bodavú bolesť v ľavom pleci. Nechápajúc, čo to mohlo byť sa zadívala na zranené miesto, len aby sa zhrozila pri pohľade na malú vecičku, pripomínajúcu čosi ako injekčnú striekačku.

Omámená sa obzrela vôkol seba, len aby mohla oboch strážnikov obdariť posledným nevraživým pohľadom pred svojou smrťou – aspoň Lynette predpokladala, že sa čochvíľa zobudí v komore, stojac za zatvorenými dverami, hľadiac na kancelára, ktorý bud, tak ako vždy, prednášať rozsudok jej smrti.


Avšak, než konečne upadla do hlbokého spánku pod vplyvom sedatív, začula slová jedného zo strážnikov. „Zem, idete na Zem,“ prehvoril jej do ucha. 

4 komentárov:

  1. Super! Rada podporím aj niečo takéto od slovenských blogerovblogeriek a seriál The 100 milujem :)

    Bari Bircak

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem krásne za pochvalu, veľmi si ju cením! Seriál je skutočne skvelý, tiež ho milujem :)

      Odstrániť

© daydreaming. 2012 | Blogger Template by Enny Law - Ngetik Dot Com - Nulis